Weird is new awesome

Dnes je jeden z dní, ktoré by som v tomto čase nazvala ojedinelými. Všetko šlo akosi ľahko, hladko a prirodzene. Nenašla som obľúbený recept na lievance, tak som odimprovizovala niečo, čo chutí dobre. Pokazila som karamel, ktorý nemal stvrdnúť a nakoniec som aj tak musela svoje lievance zpod neho vysekávať. No aspoň mám mandle v karamele. Podlahu som umývala na 5 krát, pretože odmietala byť čistá (a finálne to odmietla aj tak! ) ale... ok, tú nepredýcham, tá mi proste nevyšla. Nenašli sme tú "správnu" cenu leteniek do Londýna, no našli sme iný termín. Nič mi dnes nevyšlo tak, ako malo. No nakoniec to bolo omnoho lepšie, než som očakávala.

Ani neviem, čo som tým chcela povedať. Asi sa len mám potrebu zveriť so svojím momentálnym spokojným stavom mačky na slnku. Ak by som vedela priasť, tak pradiem, Ak by som sa mala k čomu túliť, tak sa túlim. A pradiem. A olizujem si kožúšok.Nie doslovne. Takmer nikam si jazykom nedočiahnem. Ani na lakeť. Ani na iné užitočné miesta. Hold, nie som mačka. Bohužiaľ. Ale ak by som bola, bola by som huňatá, veľká, mala biele telíčko a čierne labky. Bola by som ragdoll. Alebo nejaká malá ryšavá rozkošná pouličná. Alebo úplne iná, na ktorú nejaká ťapa nakvapkala depilovací vosk, tak ma teda oholila. To je jedno. Kým mám čo papať, Niekoho, kto ma občas pohladká a miesto, kde sa môžem hrať, je mi dobre. Len to slniečko na vyhrievanie by mohlo vyjsť.

Fotka je totálne od veci. Je to Backstage posledného oficiálneho školského fotenia. Môjho. Teda minuloročné. V dňoch, kedy som nebola oficiálne vyhostená zo školy, v ktorej som strávila 8 rokov. V dňoch, kedy som ešte len snívala o tom, že z nej vypadnem. V dňoch, ktoré by mi teraz zas tak nevadili. Chápte ma. Mám 4 mesiace prázdnin a za sebou čosi, čo už sa nevráti. Človeku začne sentimentálnieť slzný kanál. Spoznáte ma? Nápoveda. Mám niečo s rukou. Niečo zelené s rukou. A bojovný výraz.