zahlavie

zapisky foto diar diy podniky

nedeľa 30. decembra 2012

Vždy je dobre, keď je dobre

Po opätovnom prečítaní článku som si povedala, že bol predsalen trocha depresívny.
A tak som sa teda rozhodla ukázať highlity môjho roku.
Nie však vymenovaním toho, kde som všade bola.
Ani miest.
A nových vecí.
Ale formou fotografií, ktoré som nerobila ja, ale zachytili krásne chvíle môjho roku.

Napriek tomu, že som sa minulý rok zasekla na mieste, viem, že ma práve odrazil niekam, kde sa už stagnovať nebude.
Poskytol mi možnosti, ktoré mi nezavreli dvere (i keď ani priamo neotvorili) a to sa ráta.

Veľa som fotila. Všetkým, čo bolo po ruke


Chodila po výstavách a vernisážach (konkrétne toto je Planéta 220, ktorú som pre vás mala zreportovanú na filme, ale film sa mi stratil... doteraz netuším, kde je :D)

Bola na rodinnom Karnevale

Prešla si stavmi, kedy som nevedela čo s vlasami a oblečením (a mojou nechuťou k nahým nohám) v horúčavách na Pohode
ň
A užila si tých pár hodín neznesiteľného tepla na Grape-e, ktoré v zápätí nahradil dáž´d a zima, nak torú asi nik nebol pripravený

Nadžgávala sa domácou klobásou zo Slovenska pri pive z Nemecka na Talianskom hrade ari výstupe na ten hrad som si zodrala čínske wanabe Keds.

Dostala awesome darčeky

Bozkávala s T-Rexom (ale na druhý deň už nezavolal...)

Jedla a vyrobila toxické Jello vodka shoty

Treba komentova? Kde je slaninka, je aj dobrá nálada :D

Stretla sa s MAXIMUSOM. Naživo je veľmi milý, ale na fotení sa netváril práve nadšene.

Koštovala rôzne pivá



A dúfam, že tieto segmenty sa budú nachádzať aj v mojom budúcom roku :)


štvrtok 27. decembra 2012

Nadnes žiadne predsavzatia.


Každý robí rekapituláciu tohto roku, i keď nám ešte ostávajú tri dni.
Moji známi. Bloggeri. Google. Facebook.
Vychádzajú články o najhorších a najlepších udalostiach, knihách, šatách, neviemčomvšetkom.
A ja sa možno spolieham na to, že sa za tieto tri dni udeje niečo fantastické a zmení môj celý pohľad na tento rok.
Pretože tento rok, úprimne, pre mňa bol rokom stagnácie.

No možno nie úplne. Nebudem nespravodlivá.
Skúsila som prijímačky na Všvu, zostala miesto zdrtenia posmelená a skúšam to teda znova.
Našla som si skvelú prácu a vďaka nej sa mnohému naučila.
Moja škola ma začala o čosi viac baviť a dala mi aký taký smer do života.
Navštívila galériu moderného Umenia v Roverette (a kopu ďalších v rámci školskej exkurzie v Taliansku, ale toto považujem za najdôležitejšie)
Prešla som takmer celé Írsko a zabookovala let na Kubu na marec 2013.
Vďaka práci si toho mohla celkom dosť veľa dovoliť a zároveň našetriť slušný peniaz na budúcoročné plánované "cesty po Európe"

Neberte ma zle, nie som nevďačná.
No človek vstupuje do nového roku z nadšením, túžbami a plánmi, ako tento rok zmení jeho život.
A on zmení svet,
Alebo tak nejak.
No čas sa vlečie, vy máte stále čas a naraz zistíte, že ste nesplnili ani polovicu toho, po čom ste túžili.
Tento pocit obvykle zatieni spokojnosť z tých pár achievementov a nechá vás na pochybách, či ten ďalší zvládnete.
Aspoň u mňa to tak je.
Nie, nie je to koncoročná depresia, ani strach z nastávajúcej nočnej mory- Januára- kedy mám prijímačky a skúšky naraz.
Je to len drobná úzkosť z neznámeho.

P.S.: Vlasy v poslednom článku bola parochňa. Článok bol myslený v duchu plánovania tohto pastelového hára a myslela som si, že tie vlasy nevyzerajú príliš živo, no celkom veľa ľudí zmiatli a preto mám pocit, že by som to mala ujasniť :D

P.S.S.: Zabudla som vám zaželať Veselé vianoce.
Tak aspoň Šťastný nový rok!




nedeľa 23. decembra 2012

Go Lavender, go!

Už od mojej "emo" puberty ma to ťahalo k neprirodzeným farbám hlavy.
V 15tich som si to kompenzovala bordovou ofinou, no potom som predsalen prešla k prirodzenejšej orieškovo hnedej a dnes sa mi na hlave striedajú všetky možné červenohnedé odtiene.
Pritom som ale vždy poškuľovala po žiarivých farbách na vlasy.
A nikdy si ich nedala.
Problém nie je v tom, že by som sa bála poškodenia si vlasov. Ad jedna sa o ne dobre starám a po druhé, mám silné, hrubé vlasy, ktoré sa len tak ľahko nezničia. Naopak, po každom farbení mám spokojný pocit hladkých, jemných vlasov a som konečne šťastná, že sú aspoň trocha poddajné.
Problém je, že som príliš lenivá si žiarivú farbu udržovať. Tieto farby sa neustále vymývajú a pekné vydržia tak jedno, dve umytia.
Nie len teda, že sú celkom finančne náročné (čo by som ako tak zvládla) ale treba sa o ne dvojnásobne starať, aby vyzerali stále pekne, narozdiel do mojich hnedých vlasov.
A to ma odrádza. Pretože sa bojím, že by som časom "zlyhala" a po svete chodila s vlasmi ako babička z kostola :)

Takže moje 1. predsavzatie do nového roka je, NEBYŤ LENIVÁ !
A to nie len kvôli fialovým vlasom :)





štvrtok 20. decembra 2012

Krvavá Jana

Konečne voľno.
Teoreticky.
Prakticky toho mám bohužiaľ celkom dosť na práci.

No tento rok prekvapivo stíham vianočné prípravy. Vážne. Mám darčeky. Sama sebe neverím. Normálne ešte deň pred vianocami naháňam narýchlo darčeky pre všetkých.
Som na seba hrdá! :D

Včera som bola pozrieť v SNG. Dlho som nebola na tak dobrej výstave v našej národnej galérii.
Teda, naozaj, aspoň mňa oslovili obe veľmi. Tak sa na ne bežte pozrieť!

Prvá je Jana Želibská, jedna z našich kontroverzných umelkýň, ktoré ja osobne môžem.
A po pravde to ani nie je kvôli jej dielam, ale kvôli dojmu, ktoré vyvolávajú. Vojdete do miestnosti a ocitnete sa medzi nohami ženy. Nakúkate do drevenej škváry a vidíte nahú ženu. Je to úchylné a mierne zvrátené, no hlavne neskutočne smiešne, keď si uvedomíte tých vážených, povýšeneckých galerijných snobov (pretože buďme úprimní, na slovensku chodí do galérií pár nadšencov, zopár zblúdilcov a potom galerijní snobi, ktorým ani nejde tak o umenie, ako o ukázať záujem oň. Ale aj to je niečo, nemyslím to kriticky) ako pozerajú do škvár na prsia nahej ženy, či svietiaci klitoris.
Baví ma to, že mi to príde ako určitý žart od umelkyne.

Druhá výstava sa volá KRV a je to podľa mňa dosť neobvyklý kurátorský projekt, ktorý spája doslova všetky médiá umenia cez video, fotografiu, novodobé maľby i maľby zo 17 storočia, či design. Zdanlivo nespojiteľné a predsa ich práve KRV spojila.

Fotografie sú fotené "potajme" akožto v našich galériách sú z divného dôvodu veľmi alergickí na fotografovanie (a tým pádom aj publicitu)




Krvavý triceratops! Fakt Fakt!
(asi nie, ale nevermind :D)


ďalší vtipný moment je zistenie, že zrkadlo uprostred kosoštvorca ešte i rozširuje. To už nemáte vôbec žiadnu sebaúctu :D

pondelok 17. decembra 2012

Šedou sa lámu farby


Šedou sa lámu farby. Svet aj život.
Zahalená do šedého šálu snažila sa nájsť kolorit jej starej osobnosti.
Žiarivé a neúnavné farby, ktoré zlomila nádej.
Farvy.Energiu. A nakoniec i ju samotnú.

Šedou sa lámu farby.

Vedeli to aj renesanční maliari a jej to vtĺkali do hlavy už v škole.
Čierna v sebe nenesie smútok, ani depresiu. Nezakráda sa v nej smrť.
Je anonymná. Bez tváre a výrazu.
Čiernu nezlomíš. Nie je to farba.
Je to posledný pilier jej osobnosti. Jediný, čo vydržal nápory jej vlastnej seba deštrukcie.

Vlastne sa chcela len rozprávať.
O tom, prečo ženy nakupujú, keď sú smutné.
O tom, prečo je pre ňu konceptuálne umenie zaujímavejšie, ako baroková bezduchosť.
O tom, že si nepamätá, ako sa technicky zakresľuje skrutka, ale chcela by to vedieť.
To všetko už raz bolo povedané, no napriek tomu znova túžila počuť odpoveď.
Znova a znova. Na otázky o maticiach a fyzikálnych zákonoch mechaniky.
Znova sa dívať na tú radosť, že ju niečo môže naučiť. Na tú snahu pochopiť to, čo mu hovorí ona.

Ale šedá láme farby.


Zamieša sa medzi tie najžiarivejšie a pomaly, ale isto ich zmení na masy neistého charakteru.
Šedá rutina zničí záblesky svetla a zaradí ich do svojich zašednutých radov.
Zo vzrušujúcich momentov a pulzujúcich pier sa stanú bozky na čelo na rozlúčku raz za týždeň.
Zašednete. Tak to chodí, keď sa prestanete hýbať.

Vo svojom genofonde si nosíme bremeno zvyku.
Práve preto, že väčšina z nás je skôr potomkom otroka, než vládcu.
Práve preto, že človek sa potrebuje utešiť od sústavnej bolesti tým, že ju prijme do svojho života.
Zvyk bol darom pre ťažko trpiacich. Aby trápenie zmizlo a nahradila ho prázdnota.
Ty si si zvykol. A ju naplnila prázdnota.
Zošedla a zvädla.

  Šedá láme farby. A zlomila i ju.

Zachumlala sa do šedého šálu, ktorý jej kompletne zakryl tvár.
Nakoniec to bola ona, čo si zvolila túto farbu.
Boli to jej pokorne mlčiace pery, čo vyvolali výkriky v jej vnútri.
Jej vízie a nádeje, ktoré časom realita zabila.

Vždy si v sebe nosila ten šedý komponent jej vnútra, navrávajúc si, že je to racionalita.

Slza. Jedna. Dve. Zmenili racionalitu na zatrpknutosť.
Neutrela si ich. Stagnácia ju vyčerpala.

No bola čiernou. Anonymná a bez výrazu.
Jej farby zmizli a už si nevšimol, že sa chcela len porozprávať.
O tom, že prestala veriť v spoločnú budúcnosť.
O tom, že i sústavné šťastie môže viesť k depresii, keď zostane stáť.

A ona stála. Už roky.
S poslednou kvapkou farbistej naivnosti.


streda 12. decembra 2012

Večerná mizéria

Spala som v posledných dňoch necelé tri hodiny.
Snáď som už takmer seminárkové obdobie uzavrela.
Zajtra mám konzultácie.
Zistila som to dnes.
Nestíhačky.
A teraz, keď už ležím v posteli, napriek všetkej únave, neviem zaspať.
Fakt nie.


V lete, v Taliansku v Roverette na sme šli na výstavu Ginny Panne. Nebolo to jediné, čo som si v ten deň odniesla

pondelok 10. decembra 2012

Kodak je pašák

Tento film bol tak trocha experiment. Je 5 rokov po expirácii, zle skladovaný v šuflíku.
A napriek tomu spravil lepší Job, ako hlúpe Paradise z DM (Nemám ich rada. Ale niekedy je to na rýchlo najľahšie získateľný film s 400vkou iso. Ak vám ale mám poradiť, pokiaľ to nenáhli, použite iný)
Budem asi navždy verná Kodaku. Ach.
Toľko k mojej láske k týmto filmom.

Väčšina sú dvojexpozície v rôznych podmienkach.
Scanovala som to doma trocha na rýchlo. Som veľmi nedočkavá, nikdy sa mi nechce 20 minút čakať na kvalitnejší scan a potom to takto vyzerá... :D 


 










štvrtok 6. decembra 2012

Sonda do hĺbok môjho mobilového zápisníka

Rada by som váš život nejako obohatila, no nestíham ani sa nadýchnuť.
Stíhať skúškové a robiť portfólium naraz je vyčerpávajúce po všetkých stránkach...

Tak vás obohatím o obsah svojho telefónu, ktorý využívam ako diár, zápisník, občas skicár a podobne..
Na začiatok zápisky.
Áno, občas mám slúchatká v ušiach, aj keď mi v nich nehrá hudba. Dôvody mám dva. Keď nemám chuť byť rušená a keď nechcem rušiť. Len ticho počúvať, len nenápadne naslúchať. Nenarúšať život.

Moje obľúbené ciele sú malé deti. deti, čo ešte ani nie sú v reálnej puberte, no radi sa na to hrajú.

Rozhovor dvoch dievčatok, asi 12 ročných:
Dievča č.1: Ale čo proti nemu máš? no a čo, že je cigán, on je iný!!
Dievča č.2: však ja nič. Kolko ste spolu už?
dievča č.1: Asi mesiac?
Dievča č.2: A už si ho vzala domov?
Dievča č.1.: Čo ti šibe? Ešte by niečo ukradol...
... ok, trocha ma to rozosmialo.

Rozhovor asi 11 ročných chlapcov o alkohole ma rozosmial ešte viac
Jeden: Počul som ,že z alkoholu sa prestáva rásť
Druhý: Ale však za to môžu rastové hormóny, predsa
Jeden: Ale vraj, keď sa nadrbeš, dva dni nerastieš.
Druhý: Blbosť! ... ale aj tak... nadrbme sa až vo štvrtok. V stredu sa meriame na telocviku.

Here. have my instagram report



nedeľa 2. decembra 2012

Kaviareň Shtoor + Martinus v Cubicone

Moje nadšenie zo Shtoora síce už celkom opadlo, no tento vám predsalen sprostredkujem.
Darmo, čím väčšia popularita, tým viac zákazníkov. A s väčším počtom zákazníkov prichádza veľmi často aj pokles kvality servisu, no zvýšenie cien, čo sa u milého Shtoora stalo takmer pravidlom v každej prevádzke.
(Pre mňa osobne s výnimkou toho na obchodnej a tuna tohto) Z tohot dôvodu už napríklad toho na Štúrovej nenavštevujem i keď býval môj najobľúbenejší - mať obľúbenú kaviareň 2 minúty od školy je vždy príjemne neprospievajúce peňaženke :)

No o tomto Shtoorovi (a Martinuse) nepíšem len preto, že je nový, ale preto, že Je nový.
Nechápete? Vysvetlím. Nachádza sa na grúntoch v obchodnom dome Cubicon, ktorý sa tvári super exkluzívne. No napriek blízkosti internátov, nie je preplnený študentami - čo si budeme navrávať, my študenti nie sme najbohatšia vrstva spoločnosti. A keď máte neďaleko ubytovnaie, netrávite väčšinu svojho času v kaviarni. A teda nám tu odpadá veľká skupina ľudí, čo Shtoora navštevujú a teda nie je preplnený. Je tu viac mamičiek s deťmi, no prekvapivo to nijak nevadilo.
Druhý dôvod je, že obsluha je (ešte) plná dobrej nálady a snahy každých 5 minút nazerať, či ste ešte nedopili, alebo si niečo neželáte. Čo môže byť otravné, no mne osobne to príde veľmi snaživé a milé.
Auto v podniku? Prečo nie. Ak máte chuť, môžte si jedlo, alebo kávičku vychutnať v ňom :)

Spojenie Shtoor a Martinus je jednou z najlepších vecí, čo mohli urobiť a sama viem, že to na mňa celkom platí, ak si pri káve môžem začať zdarma čítať knihu. Obvykle sa po ňu vrátim a kúpim si ju.
Martinus sa tu tiež rozhodol urobiť leháro kútik, ktorý deti veľmi roztomilo využili na stavbu pevnosti. Okrem Tuli vakov tu môžte nájsť aj "kamene vankúše" , predpokladám, že tieto.

Kvôli lepšej "recenzii" som si u shtoora prvý krát objednala aj reálne jedlo, nie len sladké papanice a to nátierku z modrého syra a bola skvelá. Keď som v ňom chvíľu pracovala, nemala som pocit, že by sa tak dbalo o jedlo, no myslím, že sa poriadne posnažili a teraz sa tu môžte plnohodnotne naobedovať. Pokiaľ ste teda ochotní dať 4-5 eur za pol bagety (pretože ja nie)

V tomto Shtoorovi ale nájdete unikátnu špecialitku. Slovenské pivo, ktoré sa vyrábalo len pre anglický trh. Volá sa Hell, je čapované a chutí... ako anglické pivo. :D Troška slabšie, silnejšie bublinkové, ale rozhodne bolo chutné.

Podrthnuté a podčiarknuté: Touto prevádzkou si to u mňa Shtoor zachránil a rozhodne sa tam choďte pozrieť. Snáď sa to už nepokazí.