štvrtok, 24. marca 2011

Do you feel real?

Čo ma ubíja? Neodstatok času :D Fakt. Človek by si myslel, že by mal byť nadšený, keď má denníček plný zápiskov a plánov. A naozaj je to dokonalý pocit. Až na malý detail. Chcela by som si sadnúť a dorobiť tie dúhové náušnice, ktoré mám tak dlho rozrobené. Pohrabať sa v šatníku a vytriediť veci do Aukra, pretože by sa nejaké to voľné miesto a peniaze na nové okupovače tohto placu zišli. Chcela by som si len tak ľahnúť na trávu a nechať slniečko žiariť a kúpať ma v jeho prvých teplých jarných lúčoch ( čo zajtra urobím, aj keby ma to malo stáť nohu) a nechať sa opantávať jarnou únavou, ktorá ma dnes totálne dostala na seminári anglického jazyka. Hodinu a pol okna za triezva som nemala už naozaj dlho :) Chcela by som prebehnúť secondhandy a hlavne bazáry v snahe nájsť náhradníka môjho pošlého Zenitu. Chcela by som veľa vecí.

Prečo to píšem? Pretože práve teraz sedím oproti španielskej povojnovej poezii s tak depresívnymi námetmi, že mi z toho ide hlavu uťať a môj mozog pracuje simultánne na stovkách scenárov, ktoré by sa mi teraz páčili omnoho viac. Preto. :D

streda, 23. marca 2011

Divný pocit. Maximálne divný. Byť viac menej smutná bez dôvodu, pár dní v kuse, to sa mi fakt nestáva. Alebo sa to nestalo už naozaj dlho. Pri najmenšom. Už takmer rok som nepociťovala... toto. Nech je to čokoľvek. Kolobeh života. Asi. Znova sa ma zmocňuje panika, úzkosť a iracionálny strach, ktorý ide len sotva vysvetliť. Je zakorenený hlboko kdesi v mojej podstate prosiaci ma o útek, ktorý by bol tým najhorším riešením zo všetkých tých 358 čo ma napadajú. Pretože ho vlastne ani nechcem. Alebo si to aspoň myslím...

Často si rada nahováram, že som jednoduchá. Stačí mi maličkosť, ako dôvod na úsmev. Pár objatí denne na to, aby som bola šťastná. To čo si myslím, to i poviem a som si vedomá miliónov chýb v tom, čo hovorím i v tom, čo robím. Netajím sa ničím a nesnažím sa predstierať. Klamať sa len učím, navzdory tomu, že tajomstiev mám neúrekom. V podstate by ma nemalo byť ťažké pochopiť, pretože všetko, čo robím buď má nejaký význam,alebo ho totálne absentuje - čo je zrejmé na prvý pohľad. No napriek tomu sa sama v sebe nevyznám viac, než v ovládaní CNC strojov. Čo je možno trošku príliš obrazná metafora, ale dajme tomu...

Pretože... je číra nevďačnosť utekať. Číra hlúposť. Sebadešktrukčný, alebo naopak príliš sebazáchovný pud. Pravdepodobne akási absurdná kombinácia týchto vecí. Tichý hlások, ktorý sa nechce utíšiť. Hlások, ktorý nechce veriť tomu dlhotrvajúcemu pokoju. Viem ho i pomenovať. Zatrpknutosť, ktorá sa vo mne usídlila už tak dávno o sebe jasne dáva vedieť. Lebo tá jediná vo mne vie, že pekné veci končia a nič netrvá večne. Tá jediná vo mne neverí v šťastie trvajúce viac, ako pár dní. A akýmsi divným spôsobom sa ma snaží chrániť. Nemôžem povedať, že by sa jej to nedarilo. Môj pud sebazáchovy v tomto smere je temer nepriestrelný. Chladný ako kameň. Bohužiaľ. Bezcitná časť môjho charakteru, ktorá sa vyvinula skôr, než mohla na to mať skutočný dôvod. A i tak neopomenuteľná časť mňa, ktorú nechtiac dávam pocítiť každému.

Neutečiem. Zostanem. Naozaj. Pretože utiecť som sa už naučila. Ubližovať vraj viem. No zostať, keď ma desí akýsi neuchopiteľný, neviditeľný netvor sa stále ešte len učím.