zahlavie

zapisky foto diar diy podniky

utorok 22. novembra 2011

Príbeh mojej Holgy 120 je prostý. Keďže Beirette bola veľmi nekompatibilná s existujúcimi filmami, jej majiteš si ju vzal naspäť a môj Zenit sa rozhodol povedať mi zbohom, povedala som si - dosť. Chcem niečo, čo nepokazím, ani keby som chcela. A od milých kórejcov som si objednala túto Holgu. Dlho som chcela nejakú skúsenosť s Lomom a plastovými šošovkami, tak som si ju teda splnila. Nie, nemyslím si, že sú to nejak extrémne skvelé foťáky a stále nechápem, prečo plastové krabičky v našich shopoch stoja kľudne aj 70 eur, no ich odolnosť mi je sympatická a páči sa mi filozofia lomografie. Tak či onak, práve Lomografia medzi ľudí opäť priniesla analógovú fotografiu a to je niečo, za čo si získali moje plné sympatie.






streda 16. novembra 2011

Analog happiness

Peniaze rozprávajú. Vážne. Aspoň na mňa. Vždy sa so mnou pekne rozlúčia, keď opúšťajú moju peňaženku.
Dnes som bola vyzdvihnúť vyvolané filmy. Posledný výdych môjho milovaného Zenitu, ktorý moju lásku neuniesol a odpálil si uzávierku. A prvý nádych nového prírastku do mojej foto rodinky, Holgu 120. Nie je to technicky vyspelý fotoaparát a Zenitu sa nemôže ani omylom rovnať, no má pár nesporných výhod. Za prvé, takemr nič neváži. Za druhé, je prakticky nepokaziteľná, za tretie, ponúka mi možnosť sa s ňou hrať.

Netvrdím, že Zenit je najväčší skvost analógovej éry a ani nikdy nebudem. No jeho optika sa mi viac, než páči, pracovalo sa mi s ním skvelo. Holga mi zatiaľ bude robiť spoločnosť. Nech nie som tak sama. Digitálna.

Vložím zopár fotiek Zenitom. Holga bude neskôr.

Hýbajúce sa Trhače odmietajúce dovoliť mi zaostriť. Fotky sú z letnej vychádzky, preto tá gýčová trávička:D

pondelok 14. novembra 2011

“Time is a great teacher, but unfortunately it kills all its pupils.”

Posledné dni boli fajn. A keď poviem fajn, myslím tým fakt skvelé. Aspoň pre mňa. V piatok francúzske dopoludnie a stavba vlastného šarkana. V sobotu jazda na motokárach a večerné hry s alkoholom (nech si tvrdí kto chce, čo chce, tie sú najzábavnejšie. Hlavne tá naša. 4chan. ) V nedeľu dlho obchádzaný St. Germain a dnes som strávila príjemné tour de podnik v Bágli, Shtoorovi a Čajovni u stromu z kostí.

A teraz k veci. Milujem francúzsko. A takmer všetko francúzske. Možno som sa taká narodila. A možno za to môžu bagety. Kto vie. V každom prípade každému, kto sa aspoň trochu vyzná v umení a literatúre odporúčam nový film Woodyho Allena - Midnight in Paris. Ku nám na Slovensko ešte len údajne príde do kín, ale v Bratislave na filmovom festivale sa už hral a myslím, že i v menších filmových kluboch. Ja som si ho jednoducho, veľmi hulvátsky stiahla (dá sa poľahky nájsť i v Blu-ray rozlíšení. No tak prosím, nemohla som odolať). Woodyho Allena mám rada, ale toto sa mi páčilo extrémne. Už len kvôli Dalímu, Buňuelovi, Renoirovi, Hemingwayovi a hlavne Modiglianiho Adriane (Stvárnená Marion Cotillard. Milujem ju.) Watch it.

 Bagel and coffee story je môj najobľúbenejší "fast food". Takmer zakaždým tam síce tlačím Bacon Bagel, ale je tam skvelý výber i pre vegetariánov. Bágle každý deň čerstvo pečú a skrátka, je to mňamka. Skúste.

A k Bistru St.Germain. Ako som povedala, milujem všetko francúzske. A toto Bistro sa na to evidentne hralo, musela som tam zablúdiť. A som veľmi rada. Je to veľmi príjemné miesto plné zaujímavých ľudí. S chutnou Hand-made šípkovou limonádou a likérom z lesných jahôd. No mňam. Kto by odolal. Ešte aj cenník bol únosný. Interiér veľmi milý, možno len tapetu by som dala trošku inak, pôsobilo to tak trochu príliš precpato. Ale i tak je to miesto, kam odporúčam zájsť. Dúfam, že sa takto príjemné koncepty budú bBratislavou šíriť rýchlejšie, ako vírus vtáčej chrípky. Ok. Zlé prirovnanie. Tak ako obavy z nej a rúšky na tvár. To sedí viac.

Prikladám fotky z čajovne. Dôkaz, že moja "výstavička" stále funguje a moja maličkosť v najobľúbenejšom svetri.

Takmer som zabudla na priznania.

priznanie č.6.: Dokonalú ženu podľa mňa stvárnila Audrey Hepburn vo filme Raňajky u Tiffanyho. Tak rozkošká, šarmantná, krásna a dôvtipná by som raz chcela byť i ja.
priznanie č.7.: Ak by mi to nevyšlo, druhou a totálne opačnou voľbou je Clementine Kruczynski (Eternal Sunshine of a spottless mind)
priznanie č.8.: Najsexy mužská filmová postava pre mňa bol asi Nemo Nobody (Neoriginálne, ja viem)

priznanie č.20.: Môj najobľúbenejší "priateľ" je Ross
priznanie č.21.:Svojím spôsobom som bola platonicky zamilovaná do Hyde-a z That 70's show
priznanie č.22.: Nemám rada svoje nohy.








streda 9. novembra 2011

"Knowledge is knowing a tomato is a fruit; Wisdom is not putting it in a fruit salad."

Dnešný deň s radosťou volám Prekvapenie. Také milé. Keď sa ráno zobudíte a zistíte, že vám odpadli všetky prendášky a vy môžte ďalej spať. Keď sa nemusíte prplať s učením o Perypterálnych chrámoch a množstvom Tholoských chrámov v starovekom Ríme. Dnešok som strávila dokonalým nič nerobením a na večer výletom za kamarátkou. Skončili sme v Shtoorovi. "Prekvapivo" . A bolo mi dobre. Komu by aj nebolo, pri Mokka torte a domácom ľadovom čaji, všakže...

Chcela som ísť do St. Germain, ale spomenula som si na to až v Shtoorovi. Ešte som tam nebola. Boli ste tam? Máte s ním dobré skúsenosti? Ja počúvam len samú chválu a ten likér z lesných jahôd ma láka ako osy coca cola. A šípky tiež. Milujem šípky.

Po ceste domov som bola svedkom rozkošného detského dvorenia. Chlapec pristúpil asi k 12 ročnému dievčatku a nesmelo sa spýtal "Môj kamarát sa pýta, či s ním nepôjdeš teraz venčiť korytnačku. Nerád venčí korytnačku sám. Máš rada korytnačky? On má..." Neviem ,či z toho niečo nakoniec bolo, alebo nie a či sa jeho korytnačka naozaj potrebovala tak nutne napásť na nočnej trávičke, ale bolo to veľmi milé.

Kvôli tomu, že som bola tak busy a zamestnaná nič nerobením mám fotku akurát tak seba. Nie je to výhra, ale čo už, fotoaparát som zabudla doma. Šikovná som. Viem.


pondelok 7. novembra 2011

Normálne tieto články nerobím, ale všetko je raz po prvý raz a celkom ma to zaujíma. Nenosím náušnice. Šperkom tiež neholdujem nijak extrémne, okrem náramkov, čo mi nejdú dať z ruky a brošniam. Náhrdelníky nosím len v občasných príležitostiach. Priznávam, že je to preto, že na ne väčšinou skrátka zabudnem.

Ale tieto ozdoby ma naozaj zaujali. Mám dlhé vlasy a po tom, čo som z nich odstrihla môj milovaný dread (nech mu je zem ľahká) im je trocha smutno. Tieto hair feathers ma fakt celkom zaujali, príde mi to ako veselé spestrenie vlasov, napriek tomu, že nie som príliš indiánsky typ, a ani fashion slave, nenosím podľa niektorých trendov šortky s vysokým pásom a vyťahané tričká s postrihaným, roztrapkaným koncom a dreamcatcher za opaskom (to nie je kritika. Len by som v tom vyzerala smiešne) napriek tomu si myslím, že by farebné pierko terajšie zimné outfity a lá "teplý svetrík, šálik sem, šálik tam" o niečo zosvetlilo a zveselilo. Farebná maličkosť na zimu.

Čo myslíte? Bude sa to pliesť do vlasov, či to bude bezproblémové? Hair clip len tak pripínací, či to tam kompletne pripevniť na pár mesiacov? Aký na to máte názor?

Musím sa prizna,ť že tento článok je pre mňa kus divný. Nezvyknem sa ľudí príliš pýtať na názor. Rozhodne nie takto. Ale všetko treba vyskúšať....

Uznávam, obrázky nie sú príliš farebné, ale google a najnovšie aj Tumbler ma rád obmedzuje












sobota 5. novembra 2011

You only live once, but if you do it right, once is enough

Cardi už možno vie, ale aj tak sa musím s nadšením podeliť. Bucifal, čierny chlpatý diabol v psom tele a s túlavými ťapkami sa našiel. A nie len tak niekde. Drahý havinko si vysedával v lokálnej krčme a hral sa s miestnymi štamgastmi. Aj keď sme si ho doviezli z Česka, veľmi rýchlo si osvojil typicky slovenské správanie a i keď sa údajne vybral do Tesca, skončil pri pive v krčme. Tam si ho všetci obľúbili a búrlivo sa s ním lúčili, keď sme si poň prišli.
Týmto by som sa chcela poďakovať láskavej barmanke z Klubu 21, ktorá nám zavolala a uchránila ho pred zrážkou s nejakým dopravným prostriedkom. Aj keď to určite nečíta. Ale úmysel sa cení tiež.

Bratislavčanom dávam do známosti, aj keď to už asi určite viete, že zajtra končí Bibliotéka, tak šup šup, rozlúčiť sa s ňou. Pozrieť knižky, kindle a možno (určite) sa aj zahrať na iHRYsku. Tak. Bežte tam a hrajte sa. Stolové hry sú geniálna vec, ako sa zabaviť, stráviť voľný čas a možno sa aj niečomu priučiť. A keď sa nechcete nič učiť, zahrajte si najjednoduchšiu a zároveň nie až tak jednoducú hru, ktorú voláme MINDFUCK. Ok. Originálne sa volá Tarantula tango. Ale to je jedno. Ak niekde v bare uvidíte ľudí, čo múkajú, mékajú, mňaukajú a capkajú pritom na stôl karty, možno sme to my.

A tiež nezabudnite, November je mesiac fotografie-Program, to znamená pekne krásne šup šup do galérií, sú takmer zdarma a pripravené vás potešiť peknými fotkami z rôznych kútov sveta. Ja sa zajtra chystám do Domu umenia na fotografie Wordpress a tiež španielsku výstavu Projekt Imagina. Tak vám potom zreferujem a pofotím.

Práve som sa v hesle "kultúrne žijem" vrátila z opery Don Giovanni. Musím priznať, v starej budove divadla som nikdy predtým na predstavení nebola. Nejako som nemala to šťastie. Ale asi som sa do tej budovy trocha zamilovala. Ale len troška. Definitívne to bude, až keď zvesia tú diskoguľu a dajú tam solídny luster. Tak.

Doložená fotografia je značne odveci, ale nie je. Týka sa včerajška, ktorý som strávila pri Pilzneri so svojimi zlatými drahými. A je síce staršia, ale veď poháre a lokál sú stále rovnaké, tak sa budeme tváriť.



priznanie č.15.: Keď som v strese, mám strach z tmy, pretože mám neustály pocit, že v nej niečo je.
priznanie č.16.: Blúznim zo spánku, keď ma zobudíte. Hlúposti. A vraj som vtedy desivá.
priznanie č.17.: Mám slabosť pre rozprávkové soundracky
priznanie č.18.: Nemám rada muškáty
priznanie č.19.: Nenávidím čokoľvek, čo sa čo i len mihlo okolo papriky v surovom,varenom a pečenom stave. Korenie v malom množstve znesiem.

štvrtok 3. novembra 2011

Whatever doesn't kill you, is gonna leave a scar

Všetko je zle. Fakt všetko. Nikdy som to takto do blogu nepovedala, ale je to tak. Mimo toho, že moja rodina sa práve asi kompletne rozpadla, sa nám stratil pes. Pamätáte? Pred pár týždňami som postovala článok o tom, že ho máme rok. A už nemáme. Som nešťastná, zničená, uplakaná ako malé dieťa. Ja som toho malého diabla čierneho fakt milovala.

Ľudia z Bratislavy, ak by ste ho videli, prosím, kontaktujte ma.

V tom to poste nebudem ani užitočná, ani sa pokúšať byť vtipná, ani nič, asi by mi to aj tak nešlo. Prepáčte. Občas to nejde. Ako napríklad teraz. Ešte to nejde. Ale pôjde. Fakt. Musí.

ani priznania nie sú po rade. No a čo.


priznanie č.9.: Keď si nanášam maskaru (ten jeden a pol krát do mesiaca) špúlim pery
priznanie č.10.: Keď sa sústredím,vyplazujem špičku jazyka
priznanie č.11.: Bojím sa lietania v lietadlách, lebo neverím pilotom. Nepriamy dôsledok toho, že môj otec má vodičák na lietadlo.
priznanie č.12.: Bojím sa injekčných striekačok a radšej by som si nechala robiť odber krvi nožom.
priznanie č.13.: A bojím sa malých pavúkov. Veľké mi prídu svojím spôsobom rozkošné.
priznanie č.14.: Moje obľúbené zviera je žralok a capybara a môj obľúbený dinosaurus Triceratops.

Prikladám fotky z časov, kedy to bolo ešte fajn. Čiže z víkendu. Veľa fotiek je aj z Halloween night. Že je to klišé? Ja viem. Nemám rada americké sviatky. Fakt, že nemám. Ale musím. Môj fetiš mi inak nedovolí. Ktorý sviatok okrem karnevalu je vhodnejší na prezliekanie sa do masiek ?

A pre milú Cardi prikladám aj mail a kontakt na facebook, ale viacmenej je pre vás všetkých :) K Mailu patrí aj G+, ak sú tu niektorí neuznávajúci sociálnu sieť tvároknihy.
lucy.sivcak@gmail.com
Facebook

och a áno. Moja výstavka u Stromu z kostí sa predĺžila na neurčito. Vraj sa ľuďom páči :)



Používam Perex. Mám ho a viem ho použiť. Som nebezpečná, môžem vás zavaliť fotografickým spamom a najprv si to ani nevšimnete. Ha. Ale mohli by ste si všimnúť. Samozrejme...