nedeľa, 29. marca 2015

I am back

(dramatická hudba a fanfáry hrajú v pozadí)

Zmizla som.
Takmer na rok.
Za taký rok sa toho stane fakt veľa. Človek zmení účes, veľkosť podprsenky, roztrhá zopár ponožiek a desiatky siloniek, prejde zopár krajín, pridá zopár nových tetovaní a tak.
Za taký rok by sa toho malo stať strašne veľa a ja by som asi mala na privítanie napísať siahodlhý článok o tom, ako je všetko super, nové, nablýskané a voňavé. A hlavne, úplne iné, ako bolo v máji pred rokom.
A všetko naozaj je nové. Ale vôbec nie pekné a voňavé. Fakt. Fuj.
Ak by bolo, netrvalo by mi pravdepodobne rok napísať nový článok do môjho vlastného vizuálneho denníka.
Ak by bolo, pravdepodobne by som si tu ďalej zdieľala svoje životné postrehy, recenzie podnikov, denníkové fotky a all that jazz.

Základ je však v tom, že sa rada prezentujem ako pozitívna, usmievavá a jemne ironická osoba.
Čo neznamená, že takou nutne som 100% môjho času.
Aby som pravdu povedala, za posledný rok som takou bola možno tak 20. Pri veľmi optimistickom odhade.
A triezva tak 30. Pri ešte optimistickejšom.
A nikoho netrápia príbehy opitého dievčaťa s nepotrebnými sarkastickými poznámkami na všetko, čo sa okolo nej pohne.
Nakoniec, každý máme svoje problémy, všakže.

A tak som zmizla.
Že sa vrátim, keď mi bude zasa super.
A budem zasa príjemná, pozitívna, usmievavá a jemne ironická.

A tak som sa vrátila.
Aj keď mi nie je úplne super.
Aj keď nie som príjemná, pozitívna,... a však viete.

Ale nakoniec mi je asi lepšie, keď som sa o druhej nad ránom rozhodla znova zapnúť blogger, uhádnuť svoje heslo (naozaj. prečo vždy zabudnem)  a napísať troška patetický, troška smutný, ale veľmi úprimný blog o tom, že chcem znova písať o podstatných i nepodstatných chvíľkach môjho života a zdieľať to s pár ľuďmi, ktorí si môj blog ešte nevymazali zo svojho zoznamu.
A ja som si niekde medzi tretím a štvrtým pohárom whiskey uvedomila, že je vlastne všetko fajn. Nie super. A vôbec nie ľahké. Ale fajn. A to sa tiež ráta.

A nakoniec, mi je asi lepšie, než mi bolo pred rokom. Už nemusím nič predstierať pred samou sebou.
Nepotrebujem nové veci. Mám rada secondhandy. A vôňa po sústavnom prepieraní príde a bude aspoň taká moja. A keď to všetko zapadne na svoje miesto, znova bude všetko super.
A ja znova budem hovoriť o tom, aké sú veci super, nové, voňavé a nablýskané.

Tak. Vitajte na mojom blogu.





streda, 28. mája 2014

Ako sa ja babrem so záhlavím- photoshop triky

Design tip. č.1
Záhlavie.

Ja ako maniak na fonty som asi najviac času strávila práve hľadaním tých vyvolených fontov. Výber písma sa môže zdať ako maličkosť, ale v skutočnosti je to podľa mňa jedna z najpodstatnejších častí tvorby záhlavia. Zlé fonty pekný design potiahne dole, zatiaľ čo vhodný všetko prepojí.
Aspoň podľa mňa :D
Inšpiráciu a voľne stiahnuteľné fonty nájdete napríklad tu, či tuto. A však googliť viete :)
Existuje veľa voľných fontov, ktoré stoja za to. Dajú sa stiahnuť obyčajné, vkusné fotny, čo doplnia vaše designy, prípadne "statement" fonty, ktoré ho podržia a budú ústredným prvkom.

Teraz k samotnému záhlaviu a celkovému designu.
Mne sa rozhodne najlepšie robí v Adobe Photoshop, ktorý môže najskôr pôsobiť naozaj komplikovane, no keď sa zorientujete, je urobený naozaj prehnane a dá sa v ňom urobiť prakticky všetko.
Pre tých, čo ho nemajú a nemajú ani problém s pirátením, odporúčam si ho upirátiť (zlá, neposlušná calwen) - prípadne a najlepšie- kúpiť, ak máte voľných 150 eur a túžbu s ním niečo robiť :)
Pre tých, ktorí majú s pirátením morálny problém, dá sa stiahnuť program Gimp, ktorý je voľne stiahnuteľný a dá sa na ňom urobiť väčšina práce, čo i na adobe, pričom na záhlavie vám určite bude stačiť.

Ďalšia vec je uvedomiť si, aké záhlavie by ste teda chceli.
Pokiaľ nevlastníte tablet, prípade neoplývate šikovnými rukami na kreslenie, je málo pravdepodobné, že si svoj design nakreslíte, prípadne navrhnete.
Nebudem radiť, ako celkovo vytvoriť svoje záhlavie, no môžem poradiť, ako som sa k nemu postavila ja.

Vytvorenie môjho záhlavia bolo značne jednoduché.
Zvolila som si farebnosť a náladu, ktorú som chcela vytvoriť. Vedela som, že som chcela záhlavie založené na mojich obľúbených maliarskych prvkoch. Mám rada ťahy štetcov, kvapky, či anilínové farby na fotkách, pričom túto úpravu často využívam vo svojich fotkách, preto som ju chcela preniesť i do designu.
Vytvorila som ich pomocou brushov v photoshope. Veľa voľne stiahnuteľných môžte nájsť na deviantarte či brusheezy kde sa nachádzajú stovky rôznych brushov, s ktorými sa dá veľmi dobre pracovať.

Ako načítať brushe do photoshopu? Takto, takto

Možno to takto vyzerá komplikovane, no keď si otvoríte ten photoshop a poklikáte si, zistíte, že je to naozaj len zpár klikov a fakt fakt jednoduché :) Tieto brushe potom slúžia jednoducho, ako štetec. Jeden klik, obraz sa objaví. Dva kliky, bude tmavší. Potiahnete, bude sa správať rovnako ako akýkoľvek štetec v photoshope, či painte ;)
Vaše brushe sa teda objavia, tam, kde všetky ostatné a môžte veselo používať.
Keď už teda máte svojich vyvolencov načítaných, prichádza k variáciám loga. Ja osobne ich vždy urobím niekoľko, kým som spokojná. Niektoré sú fajn, iné sú zlé, ale tak to predsa v kreatívnom procese chodí.





Keď už som si zvolila svoje záhlavie, odstránila som si pozadie (zvolíte čarovnú gumu, alebo jednoduchšie, rovno staviate svoje záhlavie na priesvitnom pozadí, nie na bielom. A uložíte ako png.
A voilá, máte svoje záhlavie.
Pokiaľ by ste chceli svoj design riešiť podobným spôsobom, v pozadí som využila pattern zo stránky Subtle patterns ktorá je super super.

Ak niečo nie je zrozumiteľné, feel free to ask. Kľudne veci dodám, doplním, ale som si istá, že pár vyskúšaniach to zvládnete šikovne ;)

utorok, 27. mája 2014

Foxford na Panskej

Ako správny kaviarenský povaľač som si nemohla nechať ujsť otvorenie novej kaviarne na panskej, Foxford, ktorý prináša kníhkupectvo Martinus.
Najskôr by som mala asi uviesť, že nie som úplne najväčší fanúšik tohto konceptu, i keď výsledok je veľmi príjemný, pozerateľný, evidentne viac, než úspešný a nijakým spôsobom neuráža. Keďže Foxford má evidentne rovnakých interiérových designérov, ako má i Štúr, priestory sa naozaj nápadne podobajú tým v týchto známych kaviarňach. Klobúky nahradili cedníky, statívy nahradili vidličky, same old, same old... napriek tomu, že je to podnik veľmi pekný a rozhodne by som sa nehanbila doňho zaviesť niektorého zo svojich známych navštevujúcich Bratislavu, nemám pocit, že priniesol čokoľvek nové ohľadom svojej atmosféry. Samozrejme, tie keksíkové stolíky sú super cute a veľké okná na stenách krásne a veľmi príjemné, ale... v Bratislave je príjemných kaviarní naozaj veľa a neustále ich pribúda. V tomto smere pre mňa preto Foxford nijako nevykročil z davu.

Na druhej strane čo sa týka jedál ma príjemne prekvapili a zaradili sa tak u mňa na miesto, kde sa rada najem za v podstate prijateľnú cenu - čo je v centre neobvyklejšie, ako samotná kaviareň.
Okrem obvyklých koláčov mali na výber i teplé a chladené jedlá, ako napríklad slaninový džem - ktorý som ešte neochutnala, ale najbližšie ochutnám, pretože.. wtf? :D
Za mňa môžem odporúčať zapekané batáty s modrým syrom a... nuž, niesom dobrý recenzent, nepamätám si plné meno :D Skrátka taký batátový -omeleto-quiché. Ja ako milovník batát som sa preveľmi potešila a tešila som sa aj pri jedle. Takže toť môj favorit odtiaľ na odporúčanie :D
Na koláče som rozmaznaná, tie vám neodporučím, pretože tie, čo som tam už mala mi až tak nechutili. Ale sto ľudí, sto chutí.

Takže, zhrnuté a podčiarknuté: Napriek tomu, že koncept nie je šálka mojej kávy, keďže je to naruby obrátený Štúr, neurazí a je to celkom príjemné miesto na rušnej Panskej. Ako kaviarenský povaľač, čo nepije kávu som vám ju neotestovala :D Limonády však boli fajn, opäť troška neobvyklejšie príchute, čo im dávam za plus. Jedlo je pre mňa najsvetlejším bodom a preto som sa rozhodla o tejto kaviarni napísať článok, pretože, ACH, dajte si tú batátovú vec, fakt fakt! :D
+ sú dog friendly, ako som si postrehla hneď pri vstupe, keď ma privítal bulldoček. Každá kaviareň by mala mať svojho bulldočka!
... už len dúfať, že sa časom, nasledujúc Štúr, nepokazia

Pozn: Vďaka batátovej poživni som zabudla cvakať fotografie, takže nech sa páči, také rýchle cvaky :D










streda, 21. mája 2014

Watercolor design

Nuž a je tu teda druhý design, keď už ma Kat takto skritizovala :D
Napriek tomu, že som bola s predošlým designom spokojná - už len preto, že mi kvôli nemu nenavreli dve žilky na oku, neokúsala som si všetky nechty a neskončila s jeho tvorbou niekedy o tretej ráno :D
Ale jej pripomienky boli k veci a po chvíli som si povedala, že to teda skúsim inak. Však predsa "bakalárka počká" ... a toto je predsa len zábavnejšie ako písanie o kolorovanej fotografii v 19. storočí, keď k tejto téme prakticky nejestvuje literatúra (miesto navierania žiliek na očiach tu prichádza k trhaniu vlasov a škrípaniu zubov)
Tak som si k tomu sadla a vznikol tento design, s ktorým som teda spokojnejšia viac. Takže go on, kritizujte zas toto, možno zo mňa niečo vyrastie takýmto tempom :D

Otázočka pre tých, čo čítajú: Nie som žiaden expert. Som skôr presný opak:D Práve preto si myslím, že viem ďalším laikom veci, čo som si už skúsila vysvetliť lepšie a možno vám ušetriť zopár žiliek na oku :D Mám postovať aj rady o tom, ako som tento a tamten design vytvorila, v prípade, že by sa niekto chcel vo svojej prokrastinácii ventilovať práve takto. Prípadne nejaké tipy ako a čo v photoshope, nech viete splniť to, čo si zaumienite?
Ja len tak :D

17.5. som bola fotiť v KC Dunaj Retro burzu a vzniklo pri tomto aj takéto krátke videjko, tak nech sa páči, pokiaľ tam niekto nebol, prípadne naopak, bol a chce sa pohľadať, tu je môj výplod. Možno ho raz aj postnú na facebook, keď sa k tomu dostanú :D Zatiaľ sú tam len fotky z mojej dielne :)



utorok, 13. mája 2014

Nová forma prokrastinácie vyvinutá

Tak som sa k tomu konečne dokopala.
Nie, že by som nemala čo iné na práci, ale ono to tak býva, že v časoch, kedy toho máte viac, než dosť sa venujete práci, ktorá vám pod zadkom až tak nehorí.
A tak som sa k tomu konečne dostala. Kompletná zmena designu blogu a KONEČNE som prišla na to, ako fotky zväčšiť a dať do rovnakých rozmerov. Som veľmi skorý a šikovný blogger, ja viem.
Keďže som ale i veľmi lenivý blogger, je takto upravených asi len posledných 6 príspevkov. Aj to je niečo. Však.
Viem, že by bolo potrebné upraviť napríklad články s nefunkčnými fotkami a linkami. Zrýchliť naťahovanie toho hlúpeho záhlavia a buttonov.
A tak všetko. Ale nateraz som so svojou formou prokrastinácie celkom spokojná.

Takže, čo poviete na nové šatôčky tohto blogu? :D
P.S.: Možno som to od radosti s tou veľkosťou fotiek predsalen trocha prehnala... :D
Či?

nedeľa, 11. mája 2014

Instantné spomienky

Úprimne, úplne vážne rozmýšľam nad niekoľkodňovým útekom z reality. Vycestovaním niekam ďaleko, kde na chvíľu nebudem myslieť na obhajoby, skúšky, bakalárku, štátnice a fakt, že sa dejú nejak príliš rýchlo, príliš rýchlo, príliš naraz a príliš... tak trocha všetko. Aby som si túto túžbu vykompenzovala, kupujem si veselé šatky do vlasov a plážové ohozy v predstave, že ich toto leto aj využijem (haha. Najbližšie, čo sa k morskej vode asi dostanem bude tak bazén na záhrade a sea salt sprej na vlasy.)
Obhajoby sú úspešne za mnou so známkou, s ktorou som maximálne spokojná a aj keď to nie je žiarivé A, úprimne som sa jej potešila prekvapila, keďže na nás boli celkom tvrdí.
Skúškové na oboch školách sa blíži a mňa tak trocha obiehajú mrákoty.


Na udržanie optimizmu som sa už dávnejšie zapojila do projektu 100 happy days, ktoré pokúšam absolvovať na svojom instagrame. Aby som bola úprimná, nepridávam každý deň. Niesom schopná čokoľvek dodržať deň čo deň, čo mi už viac krát prinieslo neplechu. Ale snažím sa. Fakt fakt.
A tak sa mi hromadia mobilné fotografie, ktoré v sebe skrívajú aspoň kúsok optimizmu, keď už tento môj článok je tak pesimistický.
Takže môj typ, skúste aj vy. Nejde o to, zapojiť sa do projektu, no na chvíľu sa každý deň zastaviť a uvedomiť si nejaký pekný moment dňa nie je nikdy na škodu a človek sa spätne usmeje a vidí veci o čosi krajšie, než možno i boli.

p.s.: rozbehla som sama na sebe aj projekt "selfies" keďže som nikdy nebola s tých, ktorá by za celý rok nahromadila viac, než možno 40 fotiek samej seba ako som na konci roku predviedla. Nikdy som nebola rada pred objektívom a pomaly sa učím dokumentovať i samú seba a moje neustále zmeny. Keď toho budem mať dosť, máte záujem o zahrnutie mojím xichtom, či si to radšej nechám v mojich domácich archívoch? :D


























utorok, 15. apríla 2014

Disaster fully masked

Pred nedávnom som sem postla svoju nenalíčenú, nahú tvár s menšou úvahou o tom, či naozaj nosíme veľa make-upu. Dnes som sa na kontrast rozhodla načítať svoju plne namaľovanú tvár s menšou úvahou o tom, prečo tomu tak je.

Osobne si nemyslím, že ani ja, ani moje okolie by to s líčením preháňalo, i keď si to mohla random babka na ulici možno myslieť.
Make up som začala používať niekedy približne v 13tich rokoch, kedy som objavovala prvé korektory na moje masívne kruhy pod očami a samozrejme, špirálu. Asi ako každé 13 ročné dievča.
Postupne sa kozmetické prípravky nabaľovali a vo svojom troška emotívnejšom období som sa nebála nosiť na očiach naozaj veľmi, veľmi výrazné odtiene dúhy. Nuž, bolo to asi cool. Alebo čo.
V 16tich ma to prešlo a začala som svoju dennú rutinu odbíjať len tekutou linkou na očiach. Tá ma zatiaľ neprešla. Nikdy mi nerobilo problém si ju nanášať, takže pre mňa je častokrát rýchlejšou možnosťou, než akákoľvek iná úprava. Táto denná rutina, nanášania hydratačného krému, make upu, rozjasnňovača, púdru, líčok, linky, maľovanie obočia mi ráno trvá 10 minút aj s rozlepením očí a nahmatávaním budíku poslepiačky.
10 minút. A zle vyspatý, otlačený človek sa môže razom cítiť zobudený, so zdravou červeňou, hladkou pleťou a žiariacimi očkami.
A tak to teda, milí chlapi je. 10 minút zo mňa dokáže urobiť niekoho, kto je so sebou spokojnejší a o troška radšej vylezie z teplej periny do chladného sveta.
To je to pravé čaro make-upu. Nenamaľovať si inú tvár. Meniť si vlastné rysy a klamať protivníka falošnou fasádou.Zopár minút z nás urobí ľudí, ktorí sú o čosi spokojnejší s vlastným ja. A to za to predsa stojí.
Či nie?

P.S.: Viem, že som vám týmto článkom strašne obohatila životy, ale chcela som nejako skompletizovať tento diptych článkov :D