pondelok, 20. decembra 2010

I just love to play with photoshop. But its a long time I did my last piece... And today I just  wanted to create something. I must say, its really not a masterpiece or what. And its really not what I wanted to do. Never mind :D 

piatok, 17. decembra 2010

utorok, 14. decembra 2010

pondelok, 6. decembra 2010

I am not a asshole. I am just a bit confused

Niektorí majú naozaj prirodzený talent otravovať vzduch. Každý takého niekoho poznáme. Buď sú to ľudia, čo proste nevedia, čo je slušné povedať a poriadne vám lezú na nervy, alebo ľudia, čo to skrátka v živote fakt posrali a teraz roznášajú zlú auru a karmu všade naokolo. Budem tentokrát zo známych dôvodov písať o druhej kategórii. Za prvé preto, že je to pre mňa naozaj aktuálna téma. A za druhé preto, lebo by som si mohla uraziť jediného čitateľa :D (ale aj tak ťa Lúbim - L. Nedám tam mäkčeň a hotovo. Mäkčeň to robí také romantické:D)

Áno. Viem, že ani jeden z tých dotyčných nemali ľahký život. Kto by aj mal, keď všade, kde prídu ich len posieľajú preč. Ale môžu si za to sami. Miešajú sa do vecí, s ktorými nielen, že nemajú absolútne nič spoločné, ale ani im nerozumejú. Mnohokrát ani netušia, o čom rozprávajú, no majú veľkú potrebu sa vyjadriť. Až tak veľkú, že túto potrebu sa snažia odobrať všetkým ostatným v miestnosti. Uzavrú kanvicu, v ktorej kypí voda. Je Preto logické, že veko všeobecného pochopenia vyletí do vzduchu a von sa vyderie len napätie, krik a hádky. Naozaj, ale naozaj nemám rada týchto ľudí. Nie pre ich vlastnosť dokonale nepochopiť situáciu a perfektne sa do nej nehodiť. Ale pre jednoduchú vec. Už len fakt, že v miestnosti stoja zvyšuje tlak každému v nej. Pretože vedia, že skôr, či neskôr sa čosi majstrovsky poserie. Ako to len oni vedia. Na to treba talent. Prvotriedny. Taký, s akým sa ani do Talentmánie nechodí, lebo by to tam spadlo. Fakt. Alebo by nasrali komplet všetkých. A tí by ich v priamom prenose ukameňovali. Upálili. Alebo umučili o čosi krvavejšie. A musíte uznať, za to žiadne prachy nestoja.

Týmto by som prosím pekne rada vyvrátila, že každý talent, je dobrý. Nie je. Radšej byť netalentovaná šedá myška, ako v mysliach kruto zabíjaná, Preklínaná talentovaná nasieračka okolia. Fakt. Tá nenápadnosť stojí za to :D

piatok, 26. novembra 2010

Strach nr.1

Ok. Prichádza tá unavená časť tohto blogu. Ale čo narobím, keď mi nie je dvakrát najlepšie od môjho milovaného brušného vaku s neposlušnými kyselinami. S domom totálne prázdnym, až mi to naháňa strach. Nemám rada samotu. Obvykle. A nie som na ňu naozaj zvyknutá. Vždy je tu ktosi, čo robí hluk, čo na mňa kričí a hovorí mi, čo všetko som nespravila. A aká som neschopná. Netvrdím, že mi práve toto chýba, ale naozaj sa necítim dobre, keď zostanem niekde sama. Mám proste strach. Pociťujem úzkosť. Nikomu to nehovorte, ale ak je moment, kedy som najkrehkejšia, je to práve takýto. Ustojím čokoľvek. A sama. Ale nie osamote.

STAČÍ.

piatok, 19. novembra 2010

Zelený bazmek ceremony

Ok. Zajtra vraj dostanem jeden zo symbolov dospelosti. Vraj. A nebudú to nové prsia, ani krabička tampónov. Ani kľúče od auta ( i keď mi boli ponúkané. Ale povedzme si to rovno. Budete pokojne prechádzať cez cestu, keď budete vedieť, že kdesi som JA a mám vodičák, ktorý môžem kedykoľvek použiť?!:D) Nie. Bude to tá značkovacia zelená stužka, po ktorej tak túži moja sestra napriek faktu,že nemá ani poňatia, na čo vlastne je. Budem označkovaná a na odstrel. Skvelé :D

Nie, že by som sa netešila. To fakt nie. Ale som naozaj unavená a uvítala by som všetkými desiatimi, keby sa to dalo ešte o rok odložiť. Alebo aspoň o týždeň, aby som bola skromná. Lebo takto sediac tu, pijúc čaj, do ktorého som si omylom namočila štetec, celá modrá od farby, keď sa ten štetec nejako zákerne skrútil, zisťujem, že nemám dostatok energie na to, aby som zajtrajšok zvládla. Fakt. Už len fakt, že ma budú česať a líčiť ma desí naozaj celkom dosť. Vďaka faktu, že sa mi moje šaty naozaj páčia a cítim sa v nich pohodlne neskučím, že musím mať šaty. Všímajte! :D Sú dlhé. Bodkované. Z chytacej látky (rozumej čosi jak zamat). Viac menej jednoduché. A nevidno mi nohy. Jediná nevýhoda je, že pod ne nemôžem mať podprsenku. Čo naozaj nie je dvakrát príjemné, ale nič už s tým nenarobím. Bohužiaľ, nie je to prvýkrát, čo sa môj prekliaty hrudný kôš nevocpe tam, kam má.

Nad všetkým vysí jeden veľký otáznik. Program. Návštevy po pol noci. Moja výdrž v dôsledku deficitu spánku. Tak kto vie, ako dopadneme. V každom prípade, pravdepodobne pri tom nechcem chýbať :)

pondelok, 15. novembra 2010

Being happy doesnt mean everything is perfect. It's a decision to see beyond the imperfections.

Každý máme také tie chvíľky, kedy vám všetci môžu vyliezť na hrb a vy to unesiete. Ba čo viac, budete to plne ignorovať. Pretože ste vo svojej bubline, ktorú nenaruší ani sám pán boh so železnou rukavicou. Teda. Možno nie každý. Ale ja mám. Sakra často. A sakra silnú bublinu.

Aby ste vedeli, na bublinách nie je nič zlé. Sú krásne. Guľaté. Farebné. Veselé a nepoznám nikoho, kto by ich nemal rád. Pokiaľ nerátam tie sociálne- partnerské, samozrejme. To už je znova bublina z trocha iného súdka. I keď pre dotyčných pozitívna, ale nie je to tak nevinne nádherná bublina ako tá, o ktorej tu mienim hovoriť. Zo slohovo správneho hľadiska sa ospravedlňujem, že toto slovo sa tu bude nachádzať často.Ale fakt ma nenapadá synonymum na slovo bublina. Len mydlový guľ. A to by ma znova označili za maďara.

Táto bublina by sa tiež mohla označiť za sociálnu. Alebo skôr asociálnu. Je to práve ten typ bubliny, pri ktorej nepotrebujem nikoho, len seba. Pretože všetkých v tej bubline mám. A tým nechcem povedať, že som narcis a jediný, koho potrebujem som ja. Omyl. Pretože práve táto bublina mi dáva možnosť milovať. Všetkých a všetko naokolo. Je to jeden z okamihov, kedy som neskutočne rada za každého človiečika, ktorého poznám. Pretože všetci sú úžasní. Všetci majú iné vlastnosti, chyby a dary. A dokopy tvoria úžasnú masu s krycím menom Priatelia. No a práve v tejto bubline, keď som v nej úplne sama, bez rušivých elementov vlastností, ktoré nemôžem na niektorých vystáť (samozrejme, že také sú. Bez nich by neboli predsa priatelia, ale dokonalé bytosti. A dokonalé bytosti majú jednu nedokonalosť. Že ich pri sebe nik nechce, lebo poukazujú na vaše vlastné chyby omnoho zretelnejšie:D Aké by to bolo priateľstvo, keby sme si občas neliezli na nervy? No. Také divné. Predsa) Bez všetkých tých chvíl, kedy som chcela byť sama na pustom ostrove, či nájsť dvere do Narnie. V tejto bubline som len ja a spomienky, či už tie nové,alebo staré. Či skôr dojmy. Čistá radosť zo života a z ľudí, čo sa v ňom nachádzajú. Sú to momenty, ktoré mi pomáhajú vždy udržať úsmev na tvári. Aspoň vo valných prípadoch.

Áno, tento článok je sentimentálny napriek tomu,že zámer bol celkom iný. Zámer bol vysvetliť euforický stav mojej mysle. Stav, ktorý sa mi privodí len tak, z ničoho nič. Stav, kedy milujem všetko naokolo nezáležiac na tom, či je to tej lásky hodné. Pretože som sem neprišla nenávidieť. Práve vďaka týmto momentom to viem. neprišla, lebo toho nie som schopná. Človek, čo v jednom momente miluje i zem, po ktorej kráča, i vzduch, ktorý dýcha len z dôvodu, že to všetko okolo neho je nie je schopný nenávidieť niekoho kvôli jeho ľudským chybám. Všetci predsa sme ľudia. A aj keď viem,že možno sa nájdu na svete ľudia, čo nenávidia mňa. Práve preto, aká som a práve preto, čo robím. Práve kvôli mojim chybám, ktorých je nespočetne veľa, jediné čo môžem povedať je, že im rozumiem. A že mi je to viac menej úplne jedno, že to tak cítia.

Viem dobre, že tento blog nemá ani hlavu, ani pätu a v priebehu čítania (ak sa o to niekto pokúsil) ste možno dostali viacnásobný diabetický záchvat. Ale chápte. Tiež som len človek a niekedy je náročné zvládať návaly lásky celému svetu len preto,že tu som a môžem po ňom chodiť bez slov. Pretože ja si dobre uvedomujem, že môj život je úžasný. Pretože si plne uvedomujem, akých úžasních ľudí poznám. A plne si uvedomujem,aké množstvo ľudí toto nikdy nebude môcť povedať. Či už z hľadiska toho, že sú to deti v afrike, či už preto,že jednoducho nevidia dokonalosť svojho života. Pretože 90% ľudí čosi takéto nie je schopných vidieť. A ja každý deň ďakujem Murphymu,že čosi takéto mi dovolil bez toho, aby mi to v zápätí ihneď pokazil.

štvrtok, 11. novembra 2010

Worst enemies. Best liars. Story tellers. Furtive stalkers.

Čas, ktorý sa nemeria počtom sekúnd v minúte. Ale počtom kútikov zdvihnutých do úsmevu.

Asi som stará. Človek, keď je starý, tak to cíti. Bolia ho kríže. Ľahko prechladne. Je unavený už o šiestej večer. No a teraz mi povedzte, nech nie som deprimovaná, keď tieto symptómy spĺňam! :D 18tka je des ! :D Ešte aj stužková už tu je...budúci týždeň. Vec, ktorú robili len "tí veľkí" a teraz som tá veľká ja. Desivé

Spolu s Mrkvou sme si kúpili šumienku, na ktorej sme ako malí vyslovene frčali. Stála korunu a kupovali sme si ich na kilá. A kto mal na viac, kúpil si takú veľkú. Za 10 korún. A bol BOSS :D

Chcem späť časy, kedy som nemusela riešiť, koľko fľaš vína bude na stole na stužkovej, ale s kým sa pôjdem hrať, kto má akého pokémona, kedy si so mnou chlapci pôjdu zahrať pogy. Chcem sa hrať na záchranu sveta a na to, že ten starý ošúchaný znak seatu je svetový poklad nevyčísliteľnej hodnoty...

Časy, kedy mi dene neotrieskavali o hlavu, že už som zodpovedná. Na mojom krku nevisel dom ukrývajúci sa pred exekútormi ako úbohá líška pred poľovníkmi. Časy, kedy sa všetky sny zdali reálne a nikdy nám ich nik nebral. Pretože môžete vziať dieťaťu lízatko. Ale ak mu vezmete jeho sen, ste to najväčšie hovado pod slnkom. A tak sa deti učia o šťastných koncoch. Láskach až za hrob. A o tom, že zlo nikdy nevyhráva. Že svet je férový a vy môžte v živote robiť čokoľvek len chcete. Časy, kedy všetko bolo akosi ľahšie. Farebnejšie. A krajšie.

No ja sa ich nemienim vzdať. Nemienim veriť v to, že svet je zlé miesto a nedá sa to zmeniť. Takých ľudí je dosť. Odmietam brať ako samozrejmosť fakt, že svet nie je tkaý,aký nám ho ukazovali. On taký je. To len ľudia sa prestali pozerať naň tými očami, ktorými sa naň pozerali kedysi. A tým nemyslím len zmenu uhlu pohľadu. Zo žabej perspektívy vyššie. Prestali sa denne smiať a rozmýšľať nad tým, ako by sa zabavili. Ako by si deň skrášlili a ako potešili niekoho iného. Pamätáte si ešte, aké to bolo, keď po vás vždy do škôlky prišla mama a vy ste jej na líce vtisli bozk? Ako jej vždy žiarili oči? Pamätáte si, ako ste sa s "frajerom" držali za ruky a rozdávali si v tajných úkrytoch pusinky? Aký bol naradostený? Pamätáte, ako ste prišli ku sestre so svojou obľúbenou hračkou a ponúkli ste jej, že teraz sa s ňou môže hrať i ona? Tú radosť v tvári?

Sú to maličkosti, čo menia každodenný život. Presne tie, na ktoré dnes už ľudia zabúdajú, pretože sa naháňajú za veľkými pseudoproblémami, ktoré si i tak vyrobili viac menej sami. A na svoje okolie kašlú. Nečudo potom ale, že je svet také miesto pre život, aké je. Krásnych momentov je čím ďalej tým menej a farieb ubúda. Nie však kvôli svetu. No kvôli nám. nenechávame si čas na to, aby sme niekoho rozosmiali. Objali. Urobili mu radosť. Iní si nenechávajú čas na to, aby tú radosť spravili nám...

Tak ako moja mama, ktorá po mne dnes požadovala, aby som si na ňu našla čas. Akoby to bolo čosi neobvyklé. S radosťou. Povedala som a už zopár hodín tu čakám na to, či sa vôbec objaví. Ona si čas znova neurobila.

Bojím sa. Bojím sa, že raz ho už ani ja nebudem mať. Čas na život...

nedeľa, 24. októbra 2010

Vyholená tráva sa vraj volá GREEN

Práve som dogolfovala. Áno, správne čítate. Hrala som golf. Ja. Nič som nerozbila. Ani žiadne autíčko. Ani nikomu hlavu. Ani som nestratila loptičku. Ani som ju neutopila. Ani nič. Fakt.

...dokonca mi to vraj ide. Povedali mi, že som Golfový talent. Už dlho som nevidela inštruktora čohokoľvek na MŇA pozerať tak...spokojne bez toho, aby sa pritom nesmial, aká som nešikovná. Je to lichotivé. Ale prečo práve Golf?:D Šport, ktorý podľa mňa skráka nie je šport? Kde ľudkovia s iPhonmi chodia s dôležitým pohľadom oblečení od šiltovky po ponožky v drahých značkách patrične tak dávajúc najavo, že si tento šport snobov môžu dovoliť. A ani tie srandovné autíčka tam neboli. Tak ako, netrápi ma to teda bez nich :D V každom prípade je fajn vedieť, že na čosi teda talent mám. keď nič iné, aspoň nakopem Tiger Woodsa. Tak :P

Pozerajúc tak na matematiku znova a znova zisťujem, že proste nerozumiem ničomu, čo sa čo i len podobá na tento predmet. Že sa môžem snažiť, ale nič mi to nehovorí. Uberte mi z Inteligenčného kvocientu, useknite mi ruky, ale kua, nechápe mto. Prečo by sme mali z nejakých čísel zisťova,ť či tie čísla predstavujú kružnicu, či elipsu? No asi nie, keď sú to blbé čísla a nie žiadne geometrický útvar! tak! A dajte mi pokoj... :P

Hauk :P

pondelok, 18. októbra 2010

Calwen sa hlási k službe. Dnešok bol.. prekvapivo nevyčerpávajúci. Naozaj. Akožto včera som zaspala na posteli ako drevo okolo pol deviatej s vidinou, že idem si len ľahnúť, aby ma nebolela hlava. A zobudila som sa o rozprávkovej pol deviatej (rozprávková preto, lebo je školský týždeň, samozrejme :D) Najprv som bola vydesená, že som zaspala. Ale po sladkom zistení, že v pondelok predsa nemám žiaden seminár mi deň začal fakt pekne. Odhliadajúc od toho, že polovica ľudí nebola v škole to bol krásny deň, z ktorého škola trvala len zanedbateľné 4 hodiny. S dostatkom spánku som mala dokonca i dosť energie na existenciu po nej, takže môj vytúžený program dňa nespočíval len z klasického 1.get up 2.survive 3.go to bed :D

môj dnešný plán bol pôvodne vypadnúť z domu so sestrou a vyňuchať ten krásny červený kabát, čo mi ukradli včera priamo spod nosu. A pokiaľ by to bolo možné, zadovážiť si červené gumáky, čo som si vyhliadla. Lenže sestra zakročila s tým, že sa ide opičiť a ide na Thai box. Trapná. už jej nestačí futbal. A tak som skončila doma. S Arty a roztopenou čokoládou. A Suicide girls. Nesťažujem sa.

Myslím, že po zhliadnutí filmu od Suicide girls GUIDE TO LIVING nie je možné, aby sa mi znova a znova môj mozog nevracal k tetovaniam a piercingom. Ok. Možno aj k podväzkom a pekným ženským telám, ale o tom po tom :D Skrátka...človek má ihneď chuť nabehnúť do salóna a čosi si prepichnúť, potetovať. Len tie peniaze robia škrt cez rozpočet. Sad story :P

nedeľa, 17. októbra 2010

The bucket list

Každý máme sny a ciele a možno, že to bola práve Ninny so svojimi šialenými nápadmi, čo ma inšpirovala začať si ich spisovať. Nie je to ani šialené a ani tak presné, ako je jej nekonečný zoznam „what to do“ ktorý je plný drobných i väčších šialenstiev, čo za svoj život len tak hocikto nezažije. Moje sny sú o niečo...neurčitejšie, dalo by sa povedať. Možno, že nemám prílišne utvorenú predstavu, čo chcem naozaj zažiť, pretože tie najkrajšie chvíle obvykle vyplynú na povrch sami bez toho, aby som si ich zapísala do zápisníčka navzdory faktu, že je to skvelý nápad, čo sa týka mojej zábudlivosti

Nenapíšem sem všetky moje sny. Nenapíšem ich do jedného článku a určite to nebude všetko, čo chcem zažiť. No ak ma čosi napadne, bude pozitívne si to sem zapísať. A o to pozitívnejšie to na koniec vyškrtnúť zo zoznamu, keď sa moje želanie splní....

  • Chcem zažiť aspoň zopár dní, v ktorých sa len tak vezmem tam, kam ma napadne a budem robiť veci, čo mi v tej sekunde prídu na um.

  • Chcem žiť tak, aby som neskôr nemusela nič ľutovať. Nezáležiac na tom, či to budem ľutovať práve v tom okamihu.

  • Chcem byť pre niekoho tou, o ktorej aj po rokoch bude hovoriť menom a všetci v jeho okolí si ešte stále budú spomínať na moju tvár nezáležiac na tom, čo sa stane.


Nedám sem všetky. Nie, pretože sny a želania sa vyvíjajú. Miznú a pribúdajú. Chcem ich sem dodávať postupne :)
When I was younger I wanted to be a bride when I grow up. Not a wife. Not a widow. What a beautiful naive idea.
This is a story about the dream that turned into a fear.

One of the most beautiful feelings

Croatia. U know that beautiful feeling when you get up late and open the balcony door. That smell of the sea. That view that you can see. No rush. No annoying sounds. You can go out just in a T-shirt Jack Daniels without feeling embarasED (môžeš sa pototo, Maťa:P)  just because nobody know u there and nobody cares about how you look....
Aloha. Calwen rozšírila svoj smrad aj na medzinárodne známu blogovú sieť. Bojte sa. Dobre, pravdou je, že sa mi z blogu cz. sťahovať nechcelo. Baví ma robiť do toho designy a časom som si naň už aj zvykla. No tento krutý svet ma k tomu donútil. Môj internet sa totiž rozhodol, že sa s blogom.cz poháda a odmietne akúkoľvek spoluprácu s týmto serverom, tak som sa na to nakoniec vykašlala. Kto má nervy sa tam hlásiť na 50 krát a pokúsať sa tam niečo pridať za sprievodu mrznutia internetu a iných javov, ktoré sa mi vôbec nepáčili? Ja nie.

Takže takto. Budem tu. Snáď mi tu bude dobre. Aj keď mi bude neskonale dlho trvať sa tu zorientovať. Lebo tomu solídne nechápem. Ale chcem lajk ku článkom !Chápete... závislosť :D

A ako sa máš, Lofote, the čitateľ? :D
Inak kašlem na angličtinu..ak sa mi bude chcieť, niekedy sem možno dám článok po anglicky čisto zo zvedavosti, ale nejako extrémne ma to netrápi. Môj blog má predsalen funkciu akéhosi občasného denníka a úschovne mojich výtvorov, ktoré sa mi rozhodne teda nechcú prekladať. Ak by mal niekto tak neodolateľnú túžbu vedieť, o čom tu bľabocem, UTFG! :P Odkazujem vás na sekciu Prekladač. Prekladá ako maďar s nízkym IQ a rečovou vadou, ale snaží sa, treba mu nechať.




Ok, na skušobný článok by to aj stačilo. Ešte ich bude pravdepodobne zopár, musím si nechať nejaké informácie aj na tie nasledujúce :D