zahlavie

zapisky foto diar diy podniky

pondelok 26. decembra 2011

Putujem. Znova. Do malebnej Studienky. A čo sa mi nestane. Samozrejme. Zaspím. A vláčik si spokojne odchádza do sveta bez mojej maličkosti.Hnusák.

Viete, moja posteľ, spolu so špeciálne pre mňa vyrobeným, upraveným a všestranne dokonalým vankúšom sa dnes rozhodli, že ma zvedú. Áno, tak je to. Aj po dlhoročnom vzťahu to medzi nami stále iskrí. Kde tu si to síce spestríme spoločnosťou iného človeka, druhej periny, vankúša, či plyšového zveru, no sme si verní. Ba čo viac, stále ma dokáže dostať. Aj dnes. Milujem ju, samozrejme. Ale asi sa nám tu črtá partnerská kríza...

Na vianočnejšiu nôtu. Tento rok som piekla ja. A sestra. Naše koláčiky sú zamerikanizované. Ale ak mi niečo na Amerike nevadí, tak sú to ich koláče. A Robert Downey Jr.


Vlámali sme sa do jednej opustenej záhrady.


priznanie č.23.: Moje najobľúbenejšie ovocie sú lesné jahody
priznanie č.24.: Nemám rada zeleninu. Príliš. Ale veľmi by som chcela. Neustále sa snažím a dúfam, že sa mi v 20tke zmenia chuťové poháriky (vraj vtedy sa menia)
priznanie č.25.: Mám radšej bravčovú cigánsku, než tú kuraciu. A nedávam si k nej ani cibuľu, ani horčiču.
priznanie č.26.: Od malička som chcela byť niekým. Moje najväčšie želanie bolo od základov sa zmeniť

piatok 23. decembra 2011

Santa Claus is coming to town

Vypekám, vyváram. Vianoce sú tu, treba naplniť bachory, knihy, čepce aj žalúdky rodinnému osadenstvu. Dnes je to v jemne zamerkanizovanej verzii. Cookies, mini cheesecakes, brownies... mňam.

Tu už je spomínaný predslov. Písala som ho minulý rok, kedy sme na strednej každý mali za úlohu urobiť nejaký predslov pred celou triedou. A tak sme mali prednášky o Japonsku, Iluminátoch, futbalových mužstvách, prišla nám červená čiapočka vysvetliť, prečo je vlk zlý a ďalšia spolužiačka objasnila dôležitosť smiechu.

A ja? Ja som si zvolila príhovor. Ktorý bol kvôli obdobiu, v ktorom som prednášala, ako inak, Vianočný.
V červených šatočkách, okuliarikoch, červenou baretkou a vianočných pančuškách som v role riaditeľky Santa Clausovej továrne vystúpila pred "publikom"



streda 21. decembra 2011

People always say life is full of choises. Noone ever mentions fear or how the world can seem so vast...

Vianoce už prišli, vianoce už prišli, je tu Coca- cola.
Aneb, prepadáte vianočnému šialenstvu? Nervujete a nadávate na koledy a trápne vianočné pesničky rynúce sa z každej strany? Hromžíte, že si nemôžte ani kúpiť maslo bez toho ,aby ste pol hodinu stáli v rade a ešte aj ten nákup bol s vianočnou prirážkou? Hneváte sa, že ani len ten blbý sneh nie je, nech to tu nejako vyzerá? No tak nech.
Po všetkých zlých veciach, čo sa mojej rodine každoročne na vianoce stáva som sa stala celkom otupená voči vianočnej atmosfére. Ale ona je zrazu tu. Naozaj. Teším sa. Dokonca kupujem darčeky len 3 dni pred vianocami. Môj rekord. Som v tom strašná.
Jediné šťastie, že ja a moja rodina sme nikdy neboli zaťažení na darčeky. Vážne. Mám rada fashion blogy. Ale ich vianočné wishlisty ma trošku iritujú. Fakt, že mi nezáleží na darčekoch asi značí, že som mala šťastné detstvo. A vždy som prakticky mala viac menej všetko, čo som chcela. Za čo som samozrejme svojim rodičom nesmierne vďačná. len konštatujem, že to tak asi bude preto. Tí, čo darčeky nedostávali sa na ne predsa len tešia a aj si ich zaslúžia viac, než ja :)

Minulý rok som na účet vianoc napísala esej, respektíve prednášku na Slovenčinu. O aktuálnom stave vianoc. Chceli by ste si ju prečítať, ak by som ju našla?:)

Dnes nám dokonca, na prvý deň Chanuky nasnežilo. Nadávajte všetci, bľabotajte o lietajúcich bielych marhách. I don't care. Sneh je fajn. Do silvestra bohužiaľ nestihnem ísť na board, no i tak je skvelé, že sa nám sniežik chumelí.

štvrtok 8. decembra 2011

I want to live my life The way you said I would. With courage as my light. Fighting for what's right... Like you made me believe I could

Nejaká som v posledné víkendy rozcestovaná. Nevadí. Mne sa to tak páči. Tentokrát utekám do ďalekého, preďalekého mníchova a okukovať zámky, kde sa bavorskí pupkáči z dejín napchávali spokojne bravčovinkou a spokojne pri tom mŕtve zvieratko volali "Schwein" A popritom kopu ďalších slov, ktoré všetky majú v sebe ch&f&r&k.  Prepáčte, ak som niekoho urazila. Naozaj nemám nič proti Nemcom, nemčine, bavorom ...no a bavorákom už vôbec nie. To je len moja predstava pri slove bavorsko. Celkom mimovoľná. Nedá sa ovládnuť. No povedzte, čo si predstavíte pod pojmom Lesbos? No? Vidíte. Je to celkom mimovoľné.  :)

Otázka. Ako sa vidíte vy ? Čo je pre vás charakteristické? Prostredie, vlastnosť, záľuba? Chcela by som nafotiť sériu ľudí v ich vlastnom svete a charakteristickosť ich osoby. Tak ma celkom zaujíma, ako sa vidíte vy :)


Pre mňa je charakteristická moja stena, Shtoor, posteľ a cesta popri Malom Dunaji. 
Čokoláda, kniha, jednorožce, šaty, Van Gogh a Monet. 
Nepraktickosť, nešikovnosť, ťarbavosť, zdanlivá naivita a detinskosť,  láska ku zvieratám, ktorú prejavujem takým spôsobom, že ma občas ľudia považujú za malého mentála.

nedeľa 4. decembra 2011

"A man will fight harder for his interests than for his rights." Napoleon Bonaparte

V sobotu som bola navštíviť Napoleona a trošku ho povzbudzovať pri jeho slávnej bitke pri Slávkove. Fakt. Potom ma pozval do jeho barokového zámočku v tejto dedinke a po dlhom presviedčaní mi zohnal aj Medovinu. Nízky, ale veľmi galantný, len čo je pravda.

Bola som na rekonštrukcii tejto bitky, ktorá sa koná každý rok približne okolo toho 2.12. pri Slávkove. Bolo to zaujímavé. Veľmi. Ale bola zima. Strašná. A moje končatiny mi takmer dali zbohom ak rvný obeh si takmer dal prestávku. Uff. Prežila som len o chlp.

A novinka? Milá Calwen pracuje v Shtoorovi. Na Panskej. Povedala by som vám "Slováci na Panskú" ale nepoviem to, lebo je tam tých Slovákov aj tak viac, než dosť a ja nie som zas tak aktívna :P



Perex je nebezpečná vec

štvrtok 1. decembra 2011

“Love is what we were born with. Fear is what we learned here.”

Dnes si idem po vianočný darček, tak držte palce, aby bol plne funkčný, bež poškrabaného a zašpineného objektívu, navíjal film a hlavne nedoniesol mi ho desivý psychopat. Tak tak, kupujem Canon eos 3000N z druhej ruky, tak sa trošku bojím. Úprimne, nie som Canoňáčka. Fakt nie. Nemám proti nim nič, len mi prídu nelogické a vôbec nie intuitívne. Je to samé "ak budeš držať toto, pokrútiš týmto a a ešte stlačíš tento čudlík tak... no...zmeníš si iso" ...wtf? Moje prsty toľko úkonov nezvládajú tak, aby som nemusela prerušovať fotenie. Ale nevermind. Tento je na film. Tam toho až toľko ako na digitálnom nebude.

Totiž, dostala som ho ako vianočný darček a mala som samozrejme limit 100 eur, čo na foťák nie je nijak veľa, ale z nejakého dôvodu si moji rodičia myslia, že ich mám viac, než potrebujem. Haha. Čoby. A teda Nikon F100 vke som zamávala, pretože v tomto limite sa nachádza len v milej Prahe a ujo pán najsammilší pražák si len do profilu nacapil, že na Slovensko neposieľa. Ani po mojom srdcervúcom maile. Hnusák, čo vám poviem.

Nevadí. Niečo nové sa naučím.

A podala som prihlášku na všvu na fotografiu. Nedávam si ani 1% nádeje, úprimne. Tak si idem ten sen zabiť kým môžem, nech sa s tým nemusím babrať potom. A sľúbila som si to. Že ak ma vezmú na dejiny umenia, tak to skúsim. Vzali. Tak teda idem. Nech ten Murphy vidí, že si aspoň sľuby plním. Tak. Ale bude to bolieť. Tá odmietacia správa. Trochu. Dosť.

R.I.P my dread

utorok 22. novembra 2011

Príbeh mojej Holgy 120 je prostý. Keďže Beirette bola veľmi nekompatibilná s existujúcimi filmami, jej majiteš si ju vzal naspäť a môj Zenit sa rozhodol povedať mi zbohom, povedala som si - dosť. Chcem niečo, čo nepokazím, ani keby som chcela. A od milých kórejcov som si objednala túto Holgu. Dlho som chcela nejakú skúsenosť s Lomom a plastovými šošovkami, tak som si ju teda splnila. Nie, nemyslím si, že sú to nejak extrémne skvelé foťáky a stále nechápem, prečo plastové krabičky v našich shopoch stoja kľudne aj 70 eur, no ich odolnosť mi je sympatická a páči sa mi filozofia lomografie. Tak či onak, práve Lomografia medzi ľudí opäť priniesla analógovú fotografiu a to je niečo, za čo si získali moje plné sympatie.






streda 16. novembra 2011

Analog happiness

Peniaze rozprávajú. Vážne. Aspoň na mňa. Vždy sa so mnou pekne rozlúčia, keď opúšťajú moju peňaženku.
Dnes som bola vyzdvihnúť vyvolané filmy. Posledný výdych môjho milovaného Zenitu, ktorý moju lásku neuniesol a odpálil si uzávierku. A prvý nádych nového prírastku do mojej foto rodinky, Holgu 120. Nie je to technicky vyspelý fotoaparát a Zenitu sa nemôže ani omylom rovnať, no má pár nesporných výhod. Za prvé, takemr nič neváži. Za druhé, je prakticky nepokaziteľná, za tretie, ponúka mi možnosť sa s ňou hrať.

Netvrdím, že Zenit je najväčší skvost analógovej éry a ani nikdy nebudem. No jeho optika sa mi viac, než páči, pracovalo sa mi s ním skvelo. Holga mi zatiaľ bude robiť spoločnosť. Nech nie som tak sama. Digitálna.

Vložím zopár fotiek Zenitom. Holga bude neskôr.

Hýbajúce sa Trhače odmietajúce dovoliť mi zaostriť. Fotky sú z letnej vychádzky, preto tá gýčová trávička:D

pondelok 14. novembra 2011

“Time is a great teacher, but unfortunately it kills all its pupils.”

Posledné dni boli fajn. A keď poviem fajn, myslím tým fakt skvelé. Aspoň pre mňa. V piatok francúzske dopoludnie a stavba vlastného šarkana. V sobotu jazda na motokárach a večerné hry s alkoholom (nech si tvrdí kto chce, čo chce, tie sú najzábavnejšie. Hlavne tá naša. 4chan. ) V nedeľu dlho obchádzaný St. Germain a dnes som strávila príjemné tour de podnik v Bágli, Shtoorovi a Čajovni u stromu z kostí.

A teraz k veci. Milujem francúzsko. A takmer všetko francúzske. Možno som sa taká narodila. A možno za to môžu bagety. Kto vie. V každom prípade každému, kto sa aspoň trochu vyzná v umení a literatúre odporúčam nový film Woodyho Allena - Midnight in Paris. Ku nám na Slovensko ešte len údajne príde do kín, ale v Bratislave na filmovom festivale sa už hral a myslím, že i v menších filmových kluboch. Ja som si ho jednoducho, veľmi hulvátsky stiahla (dá sa poľahky nájsť i v Blu-ray rozlíšení. No tak prosím, nemohla som odolať). Woodyho Allena mám rada, ale toto sa mi páčilo extrémne. Už len kvôli Dalímu, Buňuelovi, Renoirovi, Hemingwayovi a hlavne Modiglianiho Adriane (Stvárnená Marion Cotillard. Milujem ju.) Watch it.

 Bagel and coffee story je môj najobľúbenejší "fast food". Takmer zakaždým tam síce tlačím Bacon Bagel, ale je tam skvelý výber i pre vegetariánov. Bágle každý deň čerstvo pečú a skrátka, je to mňamka. Skúste.

A k Bistru St.Germain. Ako som povedala, milujem všetko francúzske. A toto Bistro sa na to evidentne hralo, musela som tam zablúdiť. A som veľmi rada. Je to veľmi príjemné miesto plné zaujímavých ľudí. S chutnou Hand-made šípkovou limonádou a likérom z lesných jahôd. No mňam. Kto by odolal. Ešte aj cenník bol únosný. Interiér veľmi milý, možno len tapetu by som dala trošku inak, pôsobilo to tak trochu príliš precpato. Ale i tak je to miesto, kam odporúčam zájsť. Dúfam, že sa takto príjemné koncepty budú bBratislavou šíriť rýchlejšie, ako vírus vtáčej chrípky. Ok. Zlé prirovnanie. Tak ako obavy z nej a rúšky na tvár. To sedí viac.

Prikladám fotky z čajovne. Dôkaz, že moja "výstavička" stále funguje a moja maličkosť v najobľúbenejšom svetri.

Takmer som zabudla na priznania.

priznanie č.6.: Dokonalú ženu podľa mňa stvárnila Audrey Hepburn vo filme Raňajky u Tiffanyho. Tak rozkošká, šarmantná, krásna a dôvtipná by som raz chcela byť i ja.
priznanie č.7.: Ak by mi to nevyšlo, druhou a totálne opačnou voľbou je Clementine Kruczynski (Eternal Sunshine of a spottless mind)
priznanie č.8.: Najsexy mužská filmová postava pre mňa bol asi Nemo Nobody (Neoriginálne, ja viem)

priznanie č.20.: Môj najobľúbenejší "priateľ" je Ross
priznanie č.21.:Svojím spôsobom som bola platonicky zamilovaná do Hyde-a z That 70's show
priznanie č.22.: Nemám rada svoje nohy.








streda 9. novembra 2011

"Knowledge is knowing a tomato is a fruit; Wisdom is not putting it in a fruit salad."

Dnešný deň s radosťou volám Prekvapenie. Také milé. Keď sa ráno zobudíte a zistíte, že vám odpadli všetky prendášky a vy môžte ďalej spať. Keď sa nemusíte prplať s učením o Perypterálnych chrámoch a množstvom Tholoských chrámov v starovekom Ríme. Dnešok som strávila dokonalým nič nerobením a na večer výletom za kamarátkou. Skončili sme v Shtoorovi. "Prekvapivo" . A bolo mi dobre. Komu by aj nebolo, pri Mokka torte a domácom ľadovom čaji, všakže...

Chcela som ísť do St. Germain, ale spomenula som si na to až v Shtoorovi. Ešte som tam nebola. Boli ste tam? Máte s ním dobré skúsenosti? Ja počúvam len samú chválu a ten likér z lesných jahôd ma láka ako osy coca cola. A šípky tiež. Milujem šípky.

Po ceste domov som bola svedkom rozkošného detského dvorenia. Chlapec pristúpil asi k 12 ročnému dievčatku a nesmelo sa spýtal "Môj kamarát sa pýta, či s ním nepôjdeš teraz venčiť korytnačku. Nerád venčí korytnačku sám. Máš rada korytnačky? On má..." Neviem ,či z toho niečo nakoniec bolo, alebo nie a či sa jeho korytnačka naozaj potrebovala tak nutne napásť na nočnej trávičke, ale bolo to veľmi milé.

Kvôli tomu, že som bola tak busy a zamestnaná nič nerobením mám fotku akurát tak seba. Nie je to výhra, ale čo už, fotoaparát som zabudla doma. Šikovná som. Viem.


pondelok 7. novembra 2011

Normálne tieto články nerobím, ale všetko je raz po prvý raz a celkom ma to zaujíma. Nenosím náušnice. Šperkom tiež neholdujem nijak extrémne, okrem náramkov, čo mi nejdú dať z ruky a brošniam. Náhrdelníky nosím len v občasných príležitostiach. Priznávam, že je to preto, že na ne väčšinou skrátka zabudnem.

Ale tieto ozdoby ma naozaj zaujali. Mám dlhé vlasy a po tom, čo som z nich odstrihla môj milovaný dread (nech mu je zem ľahká) im je trocha smutno. Tieto hair feathers ma fakt celkom zaujali, príde mi to ako veselé spestrenie vlasov, napriek tomu, že nie som príliš indiánsky typ, a ani fashion slave, nenosím podľa niektorých trendov šortky s vysokým pásom a vyťahané tričká s postrihaným, roztrapkaným koncom a dreamcatcher za opaskom (to nie je kritika. Len by som v tom vyzerala smiešne) napriek tomu si myslím, že by farebné pierko terajšie zimné outfity a lá "teplý svetrík, šálik sem, šálik tam" o niečo zosvetlilo a zveselilo. Farebná maličkosť na zimu.

Čo myslíte? Bude sa to pliesť do vlasov, či to bude bezproblémové? Hair clip len tak pripínací, či to tam kompletne pripevniť na pár mesiacov? Aký na to máte názor?

Musím sa prizna,ť že tento článok je pre mňa kus divný. Nezvyknem sa ľudí príliš pýtať na názor. Rozhodne nie takto. Ale všetko treba vyskúšať....

Uznávam, obrázky nie sú príliš farebné, ale google a najnovšie aj Tumbler ma rád obmedzuje












sobota 5. novembra 2011

You only live once, but if you do it right, once is enough

Cardi už možno vie, ale aj tak sa musím s nadšením podeliť. Bucifal, čierny chlpatý diabol v psom tele a s túlavými ťapkami sa našiel. A nie len tak niekde. Drahý havinko si vysedával v lokálnej krčme a hral sa s miestnymi štamgastmi. Aj keď sme si ho doviezli z Česka, veľmi rýchlo si osvojil typicky slovenské správanie a i keď sa údajne vybral do Tesca, skončil pri pive v krčme. Tam si ho všetci obľúbili a búrlivo sa s ním lúčili, keď sme si poň prišli.
Týmto by som sa chcela poďakovať láskavej barmanke z Klubu 21, ktorá nám zavolala a uchránila ho pred zrážkou s nejakým dopravným prostriedkom. Aj keď to určite nečíta. Ale úmysel sa cení tiež.

Bratislavčanom dávam do známosti, aj keď to už asi určite viete, že zajtra končí Bibliotéka, tak šup šup, rozlúčiť sa s ňou. Pozrieť knižky, kindle a možno (určite) sa aj zahrať na iHRYsku. Tak. Bežte tam a hrajte sa. Stolové hry sú geniálna vec, ako sa zabaviť, stráviť voľný čas a možno sa aj niečomu priučiť. A keď sa nechcete nič učiť, zahrajte si najjednoduchšiu a zároveň nie až tak jednoducú hru, ktorú voláme MINDFUCK. Ok. Originálne sa volá Tarantula tango. Ale to je jedno. Ak niekde v bare uvidíte ľudí, čo múkajú, mékajú, mňaukajú a capkajú pritom na stôl karty, možno sme to my.

A tiež nezabudnite, November je mesiac fotografie-Program, to znamená pekne krásne šup šup do galérií, sú takmer zdarma a pripravené vás potešiť peknými fotkami z rôznych kútov sveta. Ja sa zajtra chystám do Domu umenia na fotografie Wordpress a tiež španielsku výstavu Projekt Imagina. Tak vám potom zreferujem a pofotím.

Práve som sa v hesle "kultúrne žijem" vrátila z opery Don Giovanni. Musím priznať, v starej budove divadla som nikdy predtým na predstavení nebola. Nejako som nemala to šťastie. Ale asi som sa do tej budovy trocha zamilovala. Ale len troška. Definitívne to bude, až keď zvesia tú diskoguľu a dajú tam solídny luster. Tak.

Doložená fotografia je značne odveci, ale nie je. Týka sa včerajška, ktorý som strávila pri Pilzneri so svojimi zlatými drahými. A je síce staršia, ale veď poháre a lokál sú stále rovnaké, tak sa budeme tváriť.



priznanie č.15.: Keď som v strese, mám strach z tmy, pretože mám neustály pocit, že v nej niečo je.
priznanie č.16.: Blúznim zo spánku, keď ma zobudíte. Hlúposti. A vraj som vtedy desivá.
priznanie č.17.: Mám slabosť pre rozprávkové soundracky
priznanie č.18.: Nemám rada muškáty
priznanie č.19.: Nenávidím čokoľvek, čo sa čo i len mihlo okolo papriky v surovom,varenom a pečenom stave. Korenie v malom množstve znesiem.

štvrtok 3. novembra 2011

Whatever doesn't kill you, is gonna leave a scar

Všetko je zle. Fakt všetko. Nikdy som to takto do blogu nepovedala, ale je to tak. Mimo toho, že moja rodina sa práve asi kompletne rozpadla, sa nám stratil pes. Pamätáte? Pred pár týždňami som postovala článok o tom, že ho máme rok. A už nemáme. Som nešťastná, zničená, uplakaná ako malé dieťa. Ja som toho malého diabla čierneho fakt milovala.

Ľudia z Bratislavy, ak by ste ho videli, prosím, kontaktujte ma.

V tom to poste nebudem ani užitočná, ani sa pokúšať byť vtipná, ani nič, asi by mi to aj tak nešlo. Prepáčte. Občas to nejde. Ako napríklad teraz. Ešte to nejde. Ale pôjde. Fakt. Musí.

ani priznania nie sú po rade. No a čo.


priznanie č.9.: Keď si nanášam maskaru (ten jeden a pol krát do mesiaca) špúlim pery
priznanie č.10.: Keď sa sústredím,vyplazujem špičku jazyka
priznanie č.11.: Bojím sa lietania v lietadlách, lebo neverím pilotom. Nepriamy dôsledok toho, že môj otec má vodičák na lietadlo.
priznanie č.12.: Bojím sa injekčných striekačok a radšej by som si nechala robiť odber krvi nožom.
priznanie č.13.: A bojím sa malých pavúkov. Veľké mi prídu svojím spôsobom rozkošné.
priznanie č.14.: Moje obľúbené zviera je žralok a capybara a môj obľúbený dinosaurus Triceratops.

Prikladám fotky z časov, kedy to bolo ešte fajn. Čiže z víkendu. Veľa fotiek je aj z Halloween night. Že je to klišé? Ja viem. Nemám rada americké sviatky. Fakt, že nemám. Ale musím. Môj fetiš mi inak nedovolí. Ktorý sviatok okrem karnevalu je vhodnejší na prezliekanie sa do masiek ?

A pre milú Cardi prikladám aj mail a kontakt na facebook, ale viacmenej je pre vás všetkých :) K Mailu patrí aj G+, ak sú tu niektorí neuznávajúci sociálnu sieť tvároknihy.
lucy.sivcak@gmail.com
Facebook

och a áno. Moja výstavka u Stromu z kostí sa predĺžila na neurčito. Vraj sa ľuďom páči :)



Používam Perex. Mám ho a viem ho použiť. Som nebezpečná, môžem vás zavaliť fotografickým spamom a najprv si to ani nevšimnete. Ha. Ale mohli by ste si všimnúť. Samozrejme...

štvrtok 27. októbra 2011

I don't think my parents liked me. They put a live teddy bear in my crib.

Ľudia ja som nezodpovedná. Už sa asi nikdy nezmením. Alebo čo. Ak zodpovednosť patrí k dospelosti, tak teda sa ešte načakám. Asi. Nemám fotky z každého dňa. Ale aspoň z niektorých rozhodne. Tak sa tvárme, že to tak všetko byť malo a nik si nič nevšimol.
Za odmenu môžem sľúbiť, že z tohto víkendu- ktorý sa mi pretiahne až do utorka z každého dňa budem mať desiatky fotiek. Ale až v utorok. Tak. Vypnem mobil, zatajím svoju existenciu okolitému svetu a strávim víkend s mafiou, ľuďmi mne najbližšími.
A 30. mám narodeniny. By the way.

A aby som dodržala aspoň niečo, tak sa vám priznám. Zopárkrát.


priznanie č.1.: Jediný odtieň ružovej, ktorý znesiem je staroružová
priznanie č.2.: Moja najobľúbenejšia úprava mäsa je na sladko
priznanie č.3.: Rada varím pre iných ľudí veci, čo by som normálne ja nezjedla.
priznanie č.4.: Temer jediný program, čo v televízii pozerám je Discovery.
priznanie č.5.: Vždy, keď vidím vlak, automaticky počítam "Šťastie, nešťastie, láska, list"

Nechala som si narásť mustáž. Svedčí mi, však? Len mám pocit, že s ňou vyzerám ešte mladšie. Paradoxne.


nedeľa 23. októbra 2011

Will the people in the cheaper seats clap your hands? And the rest of you, if you'll just rattle your jewelry.

Mám tých najlepších priateľov a toho najlepšieho chlapa. Bez preháňania a prirážok. Mám. Narodeniny mám síce až za týždeň, no i tak ma prekvapili s narodeninovým Muffinom a vlastnou výstavou fotiek v mojej obľúbenej čajovni U stromu z kostí, kde fotky ešte stále visia. Nehovoriac o to, že som o ničom naozaj netušila ani najmenej a keď ma tam viedol so zaviazanými očami, naozaj som si myslela, že ma ide niekde predať po pár zvukových prejavoch okolia. Alebo ma nechá zraziť električkou. Chápete, čo máte čakať po otázke "Veríš mi?" :D No nič dobré, obvykle. Ako môj rodič s obľubou hovorí, "Čomu veríš? Mne, alebo svojim očiam?" ... a ja som tie oči tentokrát nemala.

Bola by som zlý slepec. Naozaj netalentovaný v chôdzi.

Na fotke trochu desím aj samú seba. Ale bola som tak prekvapená, že som bola rada, že zvládam stáť.

sobota 22. októbra 2011

Koľko Dadaistov treba na výmenu žiarovky? - Žirafa

Fotky pre včerajšok. Nezabudla som. Šikovná som, no nie?
Dátum: 21.10.2011
Lokácia: Bar u Vočka, Bratislava
Zámer: Nič špecifické

Dnes idem maľovať na tváre malým deťom. Vytiahnem kostým červenej čiapočky, i keď tá nie je práve Halloweenska a hor sa na to. Deti, tešte sa, budete tie najdesivejšie príšery, aký svet spatril. Aj keď budete chcieť byť len motýliky, alebo zajačiky. Tak

Zajtra, alebo ešte dnes sa začnem priznávať ku kope inkriminujúcich vecí. Woohoo. Zoznam si tu spisujem už celkom dlho. Robíte aj vy nejaké divné veci, čo nie sú obvyklé? Páčia sa vám veci, čo si obvykle nik nevšimne, alebo považuje za nudné, zatiaľ čo vás fascinujú? Pripravujete si jedlo, alebo nápoje spôsobmi, čo iným prídu nejedlé? Áno? Vitajte v mojom malom svete. 

streda 19. októbra 2011

9 dní v koži nemehla

Som dieťa lenivca, flákača a bohéma. Mám v génoch zanedbávať všetko v mojom okolí a zabúdať na veci, na ktoré zabúdať nechcem. Don't worry, na fotky som nezabudla (určite ste sa teraz chytili za srdce a sťažka a úľavne si oddýchli. Ja som vás videla! :) len som ich sem akosi zabudla popridávať.

Naozaj si mordujem svoju úbohú hlavičku tým, čo by som do tohto príspevku dala, aby vám bolo aspoň trošičku užitočné čítať tento post. A tak ma napadá, podľa pulzujúcej bolesti, krúteniu a všeobecne pocitu, že môj dáviaci trakt sa prevráti naopak kvôli tej neustálej centrifúge v mojej hlave vám môžem oznámiť, že pekné počasie sa skončilo. Fakt. Zajtra bude minimálne metelica, podľa mojej meteosenzitívnej dušičky. Inak si neviem predstaviť tú príšernúú bolesť na spánkoch. Matka príroda vie byť občas sviňa. Poriadna.

Pokiaľ ste ešte nečítali Zvieraciu farmu od Orwella, šup šup do toho. Politická satyra v zvieracom prevedení ma chvíľkami rozosmiala a chvíľkami takmer rozplakala. Je to tenká knižka, mala som ju za deň prečítanú, ale i tak sa platí do nej nakuknúť, už len kvôli písajúcim prasatám a čítajúcim psom.

A pozrieť? Rozprávku Where the wild things are. Krásna rozprávka. Skvelo graficky urobená a príbeh z rozprávky od Maurice Sendak dosť rozvynutý, čo nie je vôbec na škodu. Mimochodm, i táto detská knižka stojí za pozretie :)

A teraz už sľubovaný týždeň vo fotkách. Resp deväť dní. Uff. Fuška.


Mobilová. Jedno z najobľúbenejších tričiek, ktoré mi môj milovaný rodič ofarbil, napriek zákazu prať moje oblečenie. Teraz je z krémovej ružová. Ach. Toto je jedna z mála fotiek, ktoré sa zachovali. Paradoxne, fotené v ten deň. Asi som tušila, čo sa s ním stane...
Staré sračky Nové vo fonte Toy Story. Rozosmialo ma to. No ta pekný moment dňa stačí.
Boli sme v Burgerlande ochutnať nový India Burger. Vedeli ste, že Burgerland je dobre fungujúci SLOVENSKÝ koncept? Že milovníci Burgrov po návšteve tohto fast foodu prestanú mať radi McDonald s ich patetickými porciami? Už viete. Tak tam choďte. A to vám hovorím ako dievča, čo burgre naozaj nemá rada. Tieto sú jedlé. A chutia ako ozajstné potraviny. Fakt. A dajú vám takú porciu, že sa odtiaľ odgúľate.
Zmokla som pri ceste zo školy. Prekvapivo bez zápalu pľúc.

Craftovala som sukničku na Halloween. pravdepodobne. Ak nebudem opäť červená čiapočka, aby som tak vyjadrila svoju lásku k nej. Naľahšie DIY všetkých čias :)


Jeden deň som akosi vynechala. nejakým omylom.Piatok. Kto vie prečo... Tak vám miesto toho prinášam dve fotky z najčipernejšieho dňa týždňa. Deň otvorených dverí firmy mojich rodičov, kde som robila fotografku, chvíľkami čašníčku, panáčika na osahávanie na hovorenie viet "Pamätám si ťa takú maličkú" ,ako koridor pre malé deti, aby trafili k Atrakciám, z ktorých som si skákací hrad nakoniec i tak ukorystila ja... a milión iných vecí...
Z dlhej chvíle a absencie modelov pofotila seba. Keď už som mala každý deň urobiť nejakú fotografiu.



A nakoniec čerstvá, z PC kamery len a len pre vás. A to obvykle na web cameru nefotím. Fotky to má tfuj kvality. Tak

utorok 11. októbra 2011

Toto počasie ma pomaly, alebo isto zabije. V noci ma z mne neznámeho dôvodu nenechá spávať a cez deň zavaľuje únavou, ktorú som mala v noci dostať z tela von. Začínam sa cítiť ako chodiaci zombie, čo nie je práve pocit, ktorý by som chcela práve teraz pociťovať. Vraj na tom má nejaký podiel aj psychika, ale bola by som veľmi zvedavá, čo som tej tete psychike spravila, že ma nenechá spať. Vážne. Poznáte niečo zákernejšie, ako zaracha na spánok? Psychika si koleduje o titul najprísnejšia sviňa roku. A že už sa ten rok pomaly aj končí, možno to teda i vyhrá...

Ale nebudem vám hovoriť o svojich strastiplných zážitkoch. Dnešným dňom by som chcela odštartovať vlastný mesiac fotografie. To znamená, aspoň jedna fotka každý deň. Nemusí byť vždy kvalitná. Zrkadlovku sos ebou v tomto daždivom počasí naozaj nechcem vláčiť všade. Nemusí byť super nakomponovaná. Nemusí spĺňať žiadne iné kritériá okrem toho, že to musí byť fotografia z vtedajšieho dňa a pokiaľ to pôjde, i ho vystihovať. Kde to skončí? Samozrejme, budem vás tým otravovať tu. Vopred sa ospravedlňujem.
Chcem len skúsiť, aké to je, pamätať si po mesiaci čo presne som v každý deň robila. Tá predstava moju deravú pamäť naozaj fascinuje.

Inšpirujúce video :)

Try something new for 30 days

piatok 7. októbra 2011

Ako som povedala, došla mi živica. Do živice som nezaliala hmyz an ezakopala pod zem čakajúc vznik jantáru, ale stvorila som si náhrdelník s Monetovou Impresiou, Soleil levant. Obrazom, ktorý pomenoval mnou milovaný umelecký sloh a.. no, tento obraz som si na stenu vycapila ako 12 ročná, kedy som prvýkrát robila referát o ujcovi Monetovi. Láska na prvú domácu úlohu. Čo vám budem hovoriť :)

štvrtok 6. októbra 2011

Biters aren't so bad. Eaters are the ones I just can't stand

Okej, dnes som si na poštu došla po krištáľovú živicu na šperky. Prvé kúsky sa mi už sušia a ja sa teším ako malá na svoj náhrdelník s Monetovým východom slnka
Oprava: Výsledok už je, mám veľkú radosť a fotky budú, keď sa mi môj miláčik dobije. Tak. :D

Zatiaľ vaše milé duše obšťastním random fotkami. Random fotkami, ktoré budú fakt random. A nebudú ani z foťáku. Bleh. Ale z Mobilu. Aby bolo jasné, mobil s dobrým foťákom je veľmi praktická vec, ktorú máte stále pri sebe a nemusíte teda vláčiť veľký,malý,stredný fotoaparát na zachycovanie momentov. Ale aj tak nie som nejakým veľkým fanúšikom tohto trendu používať len fotoaparát z mobilu. Vedeli ste, že na Flickri je najväčšie percento fotiek fotených práve iPhonom? Áno? Mňa to teda prekvapilo. Myslela som, že Flickr je miesto, kde ľudia uverejňujú svoje umelecké pokusy. Myslite si o mne čo chcete, ale môj názor je, že ak niekto má rád fotografiu a chce sa jej aj keď len amatérsky venovať, aspoň by mohol vraziť miesto do iPhonu peniaze do lepšieho kompaktu. Nemám nič proti iPhonom (ok, mám. Ale toto nie je spôsobené zášťou k iVeciam) len si myslím, že tento trend, ktorý sa v poslednom čase rozmáha je... Smutný.

Samozrejme ale, fotoaparát vo foťáku je fajn spôsob ako rýchlo zachytať prchavé okamihy, keď pri sebe nemáte fotoaparát. Nie vždy sa ho chce každému vláčiť. Ani mne nie. Len by to nemal byť majoritný spôsob fotenia ľudí, podľa mňa. To je všetko.

A možno zlacnejú foťáky... :D

Vďaka týmto fotkám môžte zistiť, že milujem triceratopsy, Moneta, Chcem oranžové hrnce do svojej imaginárnej kuchyne s modrým nábytkom, naše posledné šteňa bolo awesome, že som HLADKALA voľne sa pohybujúceho jeleňa a kopu iných užitočných vecí, ktoré vám zmenia pohľad na celkové univerzum :)