pondelok, 30. júla 2012

Keď niekto hovorí, že šťastie sa nedá kúpiť, len netuší, kde nakupovať.

Míňam výplatu. Takto.
Na topánky, pretože noha mi už nerastie. Všetko ostatné sa mení, ale aspoň tá veľkosť nohy mi stále ostáva.
Pretože topánky sú hneď po vlasoch asi prvá vec, čo si na ľuďoch všímam.
Pretože som žena a my mať úchylku na niečo musíme.
Aj keď sa mi kvetované vzory naozaj páčia, pri topánkach som vždy bola fanúšikom väčšieho minimalizmu.
Ale motív rokokových kvetov ma skrátka dostal.
Rokoko je veselé, bezstarostné, nerieši problémy každodenného života, zachytáva len jeho krásy bez chmár a mrakov. A taká som sa rzhodla byť ja v týchto topánkach.
Toľko pozitivizmu, až tento článok začína byť patetický. Nebojte sa, nezostanem taká. To len odznieva shopaholická spokojnosť.



nedeľa, 29. júla 2012

Curiosity will conquer fear even more than bravery will.

priznanie č. 53.: Mojou najobľúbenejšou klasickou rozprávkovou postavou je červená čiapočka. Na motívy tejto rozprávky by som najradšej pozerala filmy, čítala komixy a púšťala si tematické porno. Fakt.

priznanie č.54.: Najobľúbeňejšou Disney postavou je Mulan a Pocahontas. Mulan všetkým nakopala zadky a Pocahontas mala dvoch sexy anglických gentlemanov naraz. 
Mám panický strach z lietadiel. Pred letom dopravným lietadlom sa vždy musím opiť. A keď sa mi to nepodarí, aspoň si ma spolusediaci musí túliť, upokojovať, čičíkať ma a správať sa ku mne ako k malému decku, čo svoju potrebu vykonáva bezpečne do plienky. Prečo ? Pretože neviem.

Napriek tomu svoj strach prekonávam a keďže je môj otec pilot, niekedy si s ním idem zalietať. A ticho mlčím čučiac z okna. Pretože to je asi jediná vec, prečo sa oplatí cestovať tou kovovou príšerou.
Ten pohľad. Na prírodu, ktorá vôbec nie je divoká, pretože by inak nerástla v pravých uhloch. Na farebné polia a malé motorové automobilové mravčeky.





utorok, 24. júla 2012

Aj tak raz budem požiarnikom


„Čím budeš, keď budeš veľká?“ Úprimne netuším, čo touto otázkou dospelí sledovali, keď som mala 4 roky. Odpoveď som ale vždy vedela. Bez váhania.

Aj keď mi logika hovorí, že by som tú odpoveď mala poznať skôr teraz.
A nič.
Stále.
Mala som sny. Túžby. Veľké vízie do budúcna. Čo na tom, že sa mi menili rýchlejšie, ako mliečne zuby.

Job nr.1: Smetiarka.
Kto tvrdí, že nechcel byť v škôlke smetiarom, klame.
Boli super.Nosili oranžové kombinézy. Mali veľké auto. A vozili sa vonku. Neboli mainstream. Čo môže byť lepšia práca?

Job nr.2: Nevesta.
Nechcela som mať manžela. Ani deti. Aj bábiky ma desili. Nemali obočie.
Všetko, čo som chcela bolo mať dlhý závoj, princeznovské biele šaty a byť krásna.
Tento sen ma po 1. Svätom prijímaní definitívne pustil a nikdy viac sa ma znova nechytil.

Job nr.3: Tanečnica
Samozrejme, bolo to v čase, kedy ma rodičia prihlásili na tanečnú.
Čo na tom, že som nemehlo a ťarbavá.
Chcela som byť tanečnica a hotovo.

Job nr.4: Zverolekárka
Zvieratká som milovala vždy. Prvá chorľavá korytnačka odštartovala moju potenciálnu kariéru.
A moji rodičia ma asi po prvýkrát podporovali. Dostala som veľký atlas zvierat, čo korytnačku takmer zabil. Svojou váhou.
Avšak po zistení, že aj zvieratká sa očkujú ihlami, som sa rozhodla túto prácu zavesiť na klinec.

Job nr.5: Prostitútka
Neslušné časopisy za búdkou správcu ihriska a inzeráty nahých tiet v novinách. Tie spôsobili moju novú obsesiu. Bárbiny zostávali nahé a s chlapcami sme sa hrali „na doktora“
Rodičia neboli príliš nadšení.

Napriek všetkým divným pohnútkam a úchylkám v ranom detstve, si ma moja záľuba v škôlke našla. Vďaka učiteľkynmu synovi, ktorému som nakreslila domácu úlohu do školy. Dostal včeličku a ja pusinky.
A musela stáť v kúte.
Pol hodinu.
No nakoniec ma prihlásili na výtvarnú výchovu. Môj vysnívaný džob sa začal definitívne formovať. Tvoriť. Pekné veci.
Umenie ma chytilo už ako malú a nikdy nepustilo.

Neviem povedať, čím budem, keď budem veľká. No aspoň viem, čím už byť nechcem.

sobota, 21. júla 2012

Som chaotik pokúšajúci sa o organizovaný život. Väčší bordel ste nikdy predtým nevideli.

Prezradím vám tajomstvo.
Neviem držať slovo.
Hlavne, keď sa jedná o čas. Fakt nie.
Ale aspoň nemeškám príliš dlho. I keď môj prínos vám bude úplne iný a možno dokonca i nulový. Totiž na zámer urobiť pre vás DIY návod a projekt som úplne zabudla a nefotila som svoje kroky.
Nevadí. Ja vám ich farbisto popíšem.

Čo sa ide robiť ?
Pomocník, organizátor a výstavka v jednom.
Neviem ako vám, ale mne sa náhrdelníky neustále pletú. Nie, že by som ich mala ako Paris Hilton, po pravde, väčšina je ručne robená mnou, no tak či tak nemám rada, keď sa ponáhľam a doplnok, čo si mienim zavesiť na krk má na sebe tri námornícke uzle a jeden skautský.
To vždy vrcholilo k tomu, že som nikdy žiadne doplnky nenosila. Aj keď som chcela.
Ale teraz je tu on. Môjho srdca šampión. A povedal stop týmto zaväzovacím monštrám. Stačia im tvoje slúchatká.
A tak vzniklo toto.


Postup je jednoduchý.
Potrebujete: Kus kartóna, látku podľa vášho výberu, špendlíky, ihlu a niť, klinec a špagát.
Aspoň pri tejto verzii. Vezmete látku, vystrihnete z nej obdĺžnik väčší, ako je kus kartónu a potom to pekne prišijete - ja som použila silon, takže to nie je vidieť. Miesto látky som vynaliezavo použila starú obliečku na vankúš, takže som sa ušetrila zbytočného obšívania a prišila len na vrchu, kde bola obliečka otvorená.
ďalej potrebujete niečo, vďaka čomu kartón zavesíte. samozrejme, stačí uviazaná slučka prišitá ku kartónu na klinec, no ja som to vyriešila takto. Príde mi, že je to takto pevnejšie a je menšia šanca, že by sa organizátor uvoľnil.
Následne stačí pozapichovať špendlíky, ktoré budú plniť funkciu vešiačikov a voilá, máte vlastný organizátor na náhrdelníky, odznaky a brošne.
Niečo podobné funguje aj s náušnicami, no akožto ja náušnice nenosím, nemám to oskúšané.

Táto vec je len betaverzia, plánujem ho "zarámovať" , respektíve zasadiť kartónovú plochu do rámu. Miesto kartónu sa dá využiť aj kus dreva a pomaľovať ho, sadro kartón, alebo čokoľvek. Fantázii sa medze nekladú.
Enjoy.
Snáď som aspoň troška užitočná.

utorok, 17. júla 2012

Inspire me

Svoje dni momentálne mienim tráviť prerábkou mojej izby, preto som sa rozhodla o menší inspirational post.
Zatiaľ som sa pustila do hrubého odpratávania bordelu, ktorý som tu skladovala roky v nádeji, že to raz odpracem, alebo sa to zíde.
Áno, trhalo mi srdce vyhadzovať veci, čo prakticky stále mali svoje využitie a neboli pokazené, no povedzme si to úprimne. Keď sa toho niekto rok nechytí, už sa toho nechytí nikdy.

Vďakabohu za to, že naši známi majú tendencie darovať nám alkohol v drevených krabiciach. Zbožňujem ich. Nielen, že sú veľmi pekné, no je to niečo, čoho máme doma celkom dosť a v interiéri vyzerá vkusne.
Dajú sa upravovať a modifikovať.

Reorganizovala som si šatník a upratala šperky.
Zistila, že už vážne nemám kam dávať knihy a teda budem musieť obetovať svoje podstivo zbierané plyšáky, aby som urobila miesto ďalším.
Sorry drahí priatelia môjho inner childa.

Zajtra vás obšťastním o jedno DIY, ktoré vie človeku ako mne značne zjednodušiť život. A celkom fajn vyzerá :)



5 by itself
Kitchen 1

streda, 11. júla 2012

Fear is not respect. But it's the best you're gonna get

Odpohodované.
Nepovracané.
Asi som nesmrteľná.
Nezničinteľná.
Wondrewoman so záchvatmi úzkosti.
Len tak na zhrnutie.

Okrem toho mám aj super stan, čo prežil nátlaky búrky odvážnejšie, ako ja. A nemám síce Stana, ale môj chlap sa snažil tiež. Nedostala som úpal a teda jedlo zo mňa vychádzalo len sporadicky a tak, ako sa patrí. Pohodu som prežila bez väčšej opice a hanby. Čo mi je spätne troška ľúto, no je tu na to ešte Grape.
Tak snáď dobehnem.

Pozajtra utekám do svojho súkromného raja v Taliansku. Je ním mestečko Grado a okrem toho, že je tam trocha nuda na ňom milujem asi všetko.

Ako prázdninujete vy? Ja osobne som s tým začala až teraz a síce ma práca zatiaľ príliš nepustila, čaká ma veľké voľno. A pozor- aj s výplatou. Ou jé, konečne mám čo míňať.
Nie, že by som robila prvý mesiac, ale človeka vždy poteší, keď očakáva peniaze o ktorých ešte nemá presné plány ako ich musí minúť.
Yeah. Nemala by som si na ten pocit príliš zvykať. Už sa pravdepodobne tak skoro neobjaví.
No mám rada svoju prácu. Fakt mám.





streda, 4. júla 2012

Volám sa Lucia a som v Pohode

Balím sa. Cpem svoj šatník do batoha a chystám sa spať pod širákom.
Aneb Pohoda je tu zas a znova.
Nechápem, čo všetci frflú. Vraj tam nič nie je. Pche.
Sú tam freaking fucking KASABIAN.
Čo ako ku šťastiu viac treba ? Mne za to ten lístok stojí, aj keby tam boli len oni.

Asi som divná. Môj vkus nezapadá do vzorcu. Som tá, čo sa na tento ročník teší najviac, kým iní si povedali, že sa neoplatí.
Zvykla som si.

Nevermind.
Koho tam stretnem ?

Fotky z minulého víkendu. keď sme sa rozhodli urobiť si menšie BBQ