streda, 29. februára 2012

Muži sú z Marsu, ženy z Venuše a ja z Pluta.


Mnohých mužov som počula sťažovať sa, že ženy sú zložité. Že im nerozumejú a že nám šibe. Nešibe. Väčšinou.
No verte, komplikácie nám nekolujú v žilách. Problém s našou povahou vzniká približne vo chvíli, keď začneme pociťovať tlak, ktorý na nás svet vyvíja a  strká nás hrať svoju úlohu v spoločnosti.
V rannom detstve testujeme betaverzie troch fáz, ktoré potom v živote ďalej testujeme, tentokrát už v plnej verzii.

Fáza Princezná so zlatou hviezdou na čele
Ako prví nás nútia hrať divadlo naši vlastní rodičia. Máme byť ich princezné. Sladké. Ružové. A najlepšie blond.
Karnevaly. Nedávno som bola svedkom ukážkového príkladu.
„Mami, ja chcem byť Batman!“
„Batman je maska pre chlapcov. Budeš princezná“
„Princezné sú nudné“
Mama ju rýchlo ťahala smerom k požičovni, zatiaľ čo dieťa sa zastavovalo pri každom stĺpe pokúšajúc sa naň vyliezť.
„Mami? A keby som bola Spajdrmen?“

Fáza Víla Amálka
Na základnej škole sa začneme troška meniť. Chlapci kradnú desiaty viac, než pokemony. A my nič. Lebo pani Profesorka povedala, že treba počkať. A usmievať sa.
Ja ako malá som fungovala so systémom odmien.
„Nedám ti ju! Zjem ju“
„Prosím. Dám ti pusu“
„Aká je tam šunka?“
„Ocko priniesol z Oravy. Z prasiatka.“
odhodí mi ju naspäť na lavicu.
„Ďakujem“ Nakloním sa a vtisnem mu malú pusu na líce. Následne sa pustím do svojej desiaty.
„Niečo ti poviem. Mám rád takú šunku. Ale pusinky mám radšej.“

Fáza Xena bojovníčka
Velkáčške ročníky nás učia upustiť od tejto techniky. Chlapci začínajú byť citliví asi ako guľomety. Začíname preberať rolu bojovníčky. Povedali predsa, že veľké dievčatá neplačú.
Pred nedávnom som bola očitým svedkom heart-breaku sťa Hollywoodsky film
Skupina mladých 13ročních sa smiali jednému dievčaťu. Keď zrazu zastali.
„Čo si to povedala?“ Nechápavo pozeral chlapec tmavšej pleti
„Ľúbim ťa. Chceš ma?“
„No konečne. Poď ku mne“
Roztiahol ruky naťahujúc sa, aby ju objal. Dievča roztvorila náruč a milý chlapec ju s radosťou OBIŠIEL.
„Ja ťa nie. HAHA“
So smiechom spolu s kamarátmi odišiel a dievča hodnú chvíľu stálo na mieste bez toho, aby sa čo i len pohla. Auch.

My ženy sme herečky. Výplody dramatických pekiel. Všetky tieto herecké etudy nosíme v sebe. Sme schizofrenici bez PP a lekárskych záznamov.

Možno je taká každá žena. A možno som divná iba ja.

sobota, 25. februára 2012

"Pozri na nich. Idiotskí blázni" - "kto?" -" Neviem. Každý"

Dark Play v SND.
Zasmiala som sa. Veľakrát. Hlavne na detských spomienkach z približne 12tich rokov, kedy som rovnako balamutila mládencov na to, ako dospelá, sexy žena som a spravím im čokoľvek, čo si budú želať. Bavilo ma to. Veľmi. Cítila som sa pri tom mocne. I keď ako 12ročná som si príliš neuvedomovala, kto môže byť na druhej strane spojenia a asi som aj mala celkom šťastie, že som nenarazila na pánka, čo by moju číru nevinnú predstavu o sexe zrútil ako domček z karát.

Ale nie to som chcela. Dark Play. Napriek zbytočne početným "preklenutiam" ktoré sa stále opakovali (a podľa môjho názoru by sa mali buď vyvíjať, alebo byť maximálne tri krát) to bolo vskutku zábavné predstavenie, ktoré chvíľkami opisovalo najväčšie klišé a archetypy internetu, že som mala slzy na krajíčku od smiechu. No nakoniec to bolo natoľko absurdné, že mi úsmev zamrzol. A celkový počet bodov o poznanie klesol.

Tak či tak, nemienim odhovárať nikoho na zhliadnutie tejto inscenácie. Je zaujímavá a väčšinová časť divadla naozaj dobre spravená. Tak.

Máte radi Pieta Mondriana ? Ja áno.


pondelok, 20. februára 2012

“Reality is a hallucination caused by a lack of alcohol.”

Som úspešný obyvateľ zoznamu pod čiarou. Myslela som, že ma to bude nehorázne mrzieť a preplačem minimálne celý víkend, ale nie. Ok, jedna, či dve slzičky mi kvapli. No skôr z dôvodu, že sa na mňa 15 ľudí vrhlo a snažilo sa utešiť v situácii, keď som sa len chcela zasmiať a povedať "I told you so" :D No a oni ma nenechali. Hnusáci. Ale vážne. Už som písala v článkoch predtým, že prijatie som nečakala, i keď mám rada prekvapenia. A každému jednému, čo sa tma dostal to zo srdca prajem. Fakt. Zaslúžia si :) Ja sa votriem na teoretické hodiny v letnom semestri a budem spokojne žiť do nasledujúceho februára. Možno. Ak ma nezrazí kamión. Alebo tak.

Čo ma privádza na myšlienku... hej, ľudia, fakt sa pozerajte okolo. Dnes ma skoro zrazil vlak. Ešte aj mal tri vagóny. Že láska. Pche. Pekné od neho.

Takže, keď už mám čas sa kultúre vyžívať, zbehla som do Kina na The Artist a teda páčilo sa veľmi. Aj keď mi vzhľadom na nedostatok dialógov a únavu občasne klipkali oči, no film s tým nemal nič spoločné a dokázal mi, že herci aj teraz vedia stvárniť skvelý celovečerný film bez slovíčka. Krásny čiernobiely film s peknými hereckými výkonmi a ešte lepším výkonom psím, prosím pekne.

V piatok sa chytám do divadla na Dark play, videli ste už niekto? Divadlo Andreja Bagara v Nitre mám rada, preto sa z hosťovania veľmi teším (Chystám sa aj na "Je úžasná") A dej mi príde nový, revolučný, moderný, tak prečo nie.
...I keď zrovna nové stvárnenie Čarovnej flauty ma skôr rozosmialo, než oslovilo.

Ach a ešte jeden typ. Pre nadšencov designu, na obchodnej na mieste starého martinusu teraz sídli Slovart, ktorý má nehorázne výpredaje. 5 kilové zabijaky od TAschenu s interiérovým designom ? Za 10 eur. Keby sa mi chcelo všetko vláčiť, tak nakúpim aj viac. Tak šup šup.

Priznanie č.35.: Za produktívny deň považujem ten, kedy vstanem aspoň v čase, kedy mi slniečko svieti do okien práve z tohto uhla. Yeah. Nebýva to často.
Priznanie č.36.: Som lenivá. Príšerne. Až tak, že sa mi nechcelo pozrieť sa, ktorým číslom som skončila, tak som dala nejaké random

piatok, 17. februára 2012

Does this rag smell like chloroform to you?

Je to za mnou. Tak tak. už len si počkať na pondelok na výsledky. Ťažké čakanie. Jedno z najťažších. Ani nie zo strachu. Ale zvedavosť je pekná sviňa.
Ale zopár vecí som sa naučila. Vážne.

1.choďte za tým, čo chcete. Je to otrepaná fráza sťa americký film, ale je to pravda. Aj keby to bola úplná hlúposť. Sveter z obchodu, nové náušnice, naučiť sa maľovať vodovkami, alebo vážne kariérne ambície. Zobudí vás to, ako nič iné. Nabudí a otvorí oči. A ten pocit sily stojí za to.

2.aj keby to nevyšlo, bavte sa. S ľuďmi okolo, priateľmi, pri všetkom. Nebudem hovoriť, že nejde o cieľ. Ide. Ale nie je to to jediné, čo na tejto ceste môžete získať. Ja mám nové skúsenosti. Novú chuť do existencie a radosť zo seba samej. Už fakt, že som sa dostala medzi 18 najlepších a na pohovore ma neroztrúsili ako ten najviac nehodný prach mi spravil takú radosť, ako už dlho nič. Moje ego ma má teraz trochu radšej. Fakt. Povedalo mi to včera v noci, keď sa ku mne pritúlilo. A to teda nie je len tak.

3. Počúvajte rady. Ja som síce nikdy nebola z tých, čo by ich ignorovala (aj keby som sa tvárila suverénne. Vážne. Počúvam ich. A ticho kňučím,že máte pravdu. Občas to síce nepriznám. Ale to predsa nie je podstata rád, všakže :D ) Ale aj tak. Zíde sa to. ľudia vám koniec koncov obvykle nechcú zle. Len občas.

4. Nikdy, ale nikdy nestrácajte svoju SD kartu z dohľadu. Tie svine sa strácajú, keď na nich máte najdôležitejšie veci.

5. Keď vás niekto na ulici chce vyfotiť, netvárte sa ako superstár najvyššieho stupňa. Nik tie fotky proti vám nepoužije. Nikoho nezaujíma, že vyzeráte otrasne, keď smrkáte. Nik vás nimi vydierať nebude. Idete po ulici. Nemáte sex s trpaslíkom. Tak sa tak prestaňte správať. Za pochopenie ďakujem, páni dôležití, čo ma kvôli prijímačkám takmer chceli dať zavrieť :)

Na koniec by som chcela povedať... Nie je dôležité, či sa na VŠVU naozaj dostanem, alebo nie. Pretože sa znova cítim fajn byť sama sebou. A prajem všetkým ostatným, aby sa tam dostali, pretože si to naozaj zaslúžia. Fakt. Sú dobrí.
...ale keby sa tam pre mňa miesto nakoniec našlo, proti by som nebola :D

Nech sa páči, dva pásy nie kvalitne diy nascanovaných negatívov z ešte nevyvolaných fotiek. Lebo nič podobné som sem ešte nedala. :D


utorok, 7. februára 2012

You do not need a parachute to skydive. You only need a parachute to skydive twice.

Nie, že by som predpokladal,a že niekomu budem chýbať, ale ak čistou náhodou, verte mi, duše milé, nie je to preto, že by som si šunky váľala. Nie, nie. Pripravujem sa na prijímačky na Všvu, čo mi ako jedincovi bez strednej školy umeleckej nejde tak ľahko. Nemám totiž milión tristo tisíc domácich úloh, ktoré by som v prípade núdze mohla použiť(tým som nechcela povedať, že ľudia z umeleckých škôl to majú jednoduché. Samozrejme, že nie) . Nie, nie. Ja mám len fotky najväčších somarín vo vesmíre. Pretože keď nečakáte, že to niekam použijete, logicky, fotíte každú blbosť. Nehovorte, že to tak nie je. Murphy mi je svedkom, že to on ma nútil fotiť to obhlodané kura.

A tak makám. Robím zo seba v portfóliu najviac avantgardnú umelkyňu, močím pršťoky vo vývojke a moja pleť bledne v tieni červeného a zeleného svetla. Tak tak.

Ale pozrite sa von. Aj tak nie je o čom vám referovať. Môj nos sa snaží nevystrkovať z teplúčka. No a zvyšok tela tiež nie. A ak hej, tak len na nákupy papanice a artiklov podstatných na túto vyvolávaciu činnosť. No zajtra predsalen vystrčím svoj rypák a pokúsim sa dostať až do samotnej tlačiarne Canon pri Poluse, aby mi teda zvyšok vytlačili. Och och. A po papiere na paspartu. A po obal na portfólium. A na teplý čajíček niekam do Axiomy, či do iného podniku 5 krokov od zastávky autobusu. Tak. Toť bojový plán. Zvládnem ho, ak nezmrznem.

Axioma je inak veľmi príjemné miestečko. Veľa kníh, veľa štýlu, veľa čaju a troška vodnej dýmky. Dýmka. Krajšie slovo ako fajka.

Hľa. ranné pohľady našej umývačky.