zahlavie

zapisky foto diar diy podniky

piatok 26. novembra 2010

Strach nr.1

Ok. Prichádza tá unavená časť tohto blogu. Ale čo narobím, keď mi nie je dvakrát najlepšie od môjho milovaného brušného vaku s neposlušnými kyselinami. S domom totálne prázdnym, až mi to naháňa strach. Nemám rada samotu. Obvykle. A nie som na ňu naozaj zvyknutá. Vždy je tu ktosi, čo robí hluk, čo na mňa kričí a hovorí mi, čo všetko som nespravila. A aká som neschopná. Netvrdím, že mi práve toto chýba, ale naozaj sa necítim dobre, keď zostanem niekde sama. Mám proste strach. Pociťujem úzkosť. Nikomu to nehovorte, ale ak je moment, kedy som najkrehkejšia, je to práve takýto. Ustojím čokoľvek. A sama. Ale nie osamote.

STAČÍ.

piatok 19. novembra 2010

Zelený bazmek ceremony

Ok. Zajtra vraj dostanem jeden zo symbolov dospelosti. Vraj. A nebudú to nové prsia, ani krabička tampónov. Ani kľúče od auta ( i keď mi boli ponúkané. Ale povedzme si to rovno. Budete pokojne prechádzať cez cestu, keď budete vedieť, že kdesi som JA a mám vodičák, ktorý môžem kedykoľvek použiť?!:D) Nie. Bude to tá značkovacia zelená stužka, po ktorej tak túži moja sestra napriek faktu,že nemá ani poňatia, na čo vlastne je. Budem označkovaná a na odstrel. Skvelé :D

Nie, že by som sa netešila. To fakt nie. Ale som naozaj unavená a uvítala by som všetkými desiatimi, keby sa to dalo ešte o rok odložiť. Alebo aspoň o týždeň, aby som bola skromná. Lebo takto sediac tu, pijúc čaj, do ktorého som si omylom namočila štetec, celá modrá od farby, keď sa ten štetec nejako zákerne skrútil, zisťujem, že nemám dostatok energie na to, aby som zajtrajšok zvládla. Fakt. Už len fakt, že ma budú česať a líčiť ma desí naozaj celkom dosť. Vďaka faktu, že sa mi moje šaty naozaj páčia a cítim sa v nich pohodlne neskučím, že musím mať šaty. Všímajte! :D Sú dlhé. Bodkované. Z chytacej látky (rozumej čosi jak zamat). Viac menej jednoduché. A nevidno mi nohy. Jediná nevýhoda je, že pod ne nemôžem mať podprsenku. Čo naozaj nie je dvakrát príjemné, ale nič už s tým nenarobím. Bohužiaľ, nie je to prvýkrát, čo sa môj prekliaty hrudný kôš nevocpe tam, kam má.

Nad všetkým vysí jeden veľký otáznik. Program. Návštevy po pol noci. Moja výdrž v dôsledku deficitu spánku. Tak kto vie, ako dopadneme. V každom prípade, pravdepodobne pri tom nechcem chýbať :)

pondelok 15. novembra 2010

Being happy doesnt mean everything is perfect. It's a decision to see beyond the imperfections.

Každý máme také tie chvíľky, kedy vám všetci môžu vyliezť na hrb a vy to unesiete. Ba čo viac, budete to plne ignorovať. Pretože ste vo svojej bubline, ktorú nenaruší ani sám pán boh so železnou rukavicou. Teda. Možno nie každý. Ale ja mám. Sakra často. A sakra silnú bublinu.

Aby ste vedeli, na bublinách nie je nič zlé. Sú krásne. Guľaté. Farebné. Veselé a nepoznám nikoho, kto by ich nemal rád. Pokiaľ nerátam tie sociálne- partnerské, samozrejme. To už je znova bublina z trocha iného súdka. I keď pre dotyčných pozitívna, ale nie je to tak nevinne nádherná bublina ako tá, o ktorej tu mienim hovoriť. Zo slohovo správneho hľadiska sa ospravedlňujem, že toto slovo sa tu bude nachádzať často.Ale fakt ma nenapadá synonymum na slovo bublina. Len mydlový guľ. A to by ma znova označili za maďara.

Táto bublina by sa tiež mohla označiť za sociálnu. Alebo skôr asociálnu. Je to práve ten typ bubliny, pri ktorej nepotrebujem nikoho, len seba. Pretože všetkých v tej bubline mám. A tým nechcem povedať, že som narcis a jediný, koho potrebujem som ja. Omyl. Pretože práve táto bublina mi dáva možnosť milovať. Všetkých a všetko naokolo. Je to jeden z okamihov, kedy som neskutočne rada za každého človiečika, ktorého poznám. Pretože všetci sú úžasní. Všetci majú iné vlastnosti, chyby a dary. A dokopy tvoria úžasnú masu s krycím menom Priatelia. No a práve v tejto bubline, keď som v nej úplne sama, bez rušivých elementov vlastností, ktoré nemôžem na niektorých vystáť (samozrejme, že také sú. Bez nich by neboli predsa priatelia, ale dokonalé bytosti. A dokonalé bytosti majú jednu nedokonalosť. Že ich pri sebe nik nechce, lebo poukazujú na vaše vlastné chyby omnoho zretelnejšie:D Aké by to bolo priateľstvo, keby sme si občas neliezli na nervy? No. Také divné. Predsa) Bez všetkých tých chvíl, kedy som chcela byť sama na pustom ostrove, či nájsť dvere do Narnie. V tejto bubline som len ja a spomienky, či už tie nové,alebo staré. Či skôr dojmy. Čistá radosť zo života a z ľudí, čo sa v ňom nachádzajú. Sú to momenty, ktoré mi pomáhajú vždy udržať úsmev na tvári. Aspoň vo valných prípadoch.

Áno, tento článok je sentimentálny napriek tomu,že zámer bol celkom iný. Zámer bol vysvetliť euforický stav mojej mysle. Stav, ktorý sa mi privodí len tak, z ničoho nič. Stav, kedy milujem všetko naokolo nezáležiac na tom, či je to tej lásky hodné. Pretože som sem neprišla nenávidieť. Práve vďaka týmto momentom to viem. neprišla, lebo toho nie som schopná. Človek, čo v jednom momente miluje i zem, po ktorej kráča, i vzduch, ktorý dýcha len z dôvodu, že to všetko okolo neho je nie je schopný nenávidieť niekoho kvôli jeho ľudským chybám. Všetci predsa sme ľudia. A aj keď viem,že možno sa nájdu na svete ľudia, čo nenávidia mňa. Práve preto, aká som a práve preto, čo robím. Práve kvôli mojim chybám, ktorých je nespočetne veľa, jediné čo môžem povedať je, že im rozumiem. A že mi je to viac menej úplne jedno, že to tak cítia.

Viem dobre, že tento blog nemá ani hlavu, ani pätu a v priebehu čítania (ak sa o to niekto pokúsil) ste možno dostali viacnásobný diabetický záchvat. Ale chápte. Tiež som len človek a niekedy je náročné zvládať návaly lásky celému svetu len preto,že tu som a môžem po ňom chodiť bez slov. Pretože ja si dobre uvedomujem, že môj život je úžasný. Pretože si plne uvedomujem, akých úžasních ľudí poznám. A plne si uvedomujem,aké množstvo ľudí toto nikdy nebude môcť povedať. Či už z hľadiska toho, že sú to deti v afrike, či už preto,že jednoducho nevidia dokonalosť svojho života. Pretože 90% ľudí čosi takéto nie je schopných vidieť. A ja každý deň ďakujem Murphymu,že čosi takéto mi dovolil bez toho, aby mi to v zápätí ihneď pokazil.

štvrtok 11. novembra 2010

Worst enemies. Best liars. Story tellers. Furtive stalkers.

Čas, ktorý sa nemeria počtom sekúnd v minúte. Ale počtom kútikov zdvihnutých do úsmevu.

Asi som stará. Človek, keď je starý, tak to cíti. Bolia ho kríže. Ľahko prechladne. Je unavený už o šiestej večer. No a teraz mi povedzte, nech nie som deprimovaná, keď tieto symptómy spĺňam! :D 18tka je des ! :D Ešte aj stužková už tu je...budúci týždeň. Vec, ktorú robili len "tí veľkí" a teraz som tá veľká ja. Desivé

Spolu s Mrkvou sme si kúpili šumienku, na ktorej sme ako malí vyslovene frčali. Stála korunu a kupovali sme si ich na kilá. A kto mal na viac, kúpil si takú veľkú. Za 10 korún. A bol BOSS :D

Chcem späť časy, kedy som nemusela riešiť, koľko fľaš vína bude na stole na stužkovej, ale s kým sa pôjdem hrať, kto má akého pokémona, kedy si so mnou chlapci pôjdu zahrať pogy. Chcem sa hrať na záchranu sveta a na to, že ten starý ošúchaný znak seatu je svetový poklad nevyčísliteľnej hodnoty...

Časy, kedy mi dene neotrieskavali o hlavu, že už som zodpovedná. Na mojom krku nevisel dom ukrývajúci sa pred exekútormi ako úbohá líška pred poľovníkmi. Časy, kedy sa všetky sny zdali reálne a nikdy nám ich nik nebral. Pretože môžete vziať dieťaťu lízatko. Ale ak mu vezmete jeho sen, ste to najväčšie hovado pod slnkom. A tak sa deti učia o šťastných koncoch. Láskach až za hrob. A o tom, že zlo nikdy nevyhráva. Že svet je férový a vy môžte v živote robiť čokoľvek len chcete. Časy, kedy všetko bolo akosi ľahšie. Farebnejšie. A krajšie.

No ja sa ich nemienim vzdať. Nemienim veriť v to, že svet je zlé miesto a nedá sa to zmeniť. Takých ľudí je dosť. Odmietam brať ako samozrejmosť fakt, že svet nie je tkaý,aký nám ho ukazovali. On taký je. To len ľudia sa prestali pozerať naň tými očami, ktorými sa naň pozerali kedysi. A tým nemyslím len zmenu uhlu pohľadu. Zo žabej perspektívy vyššie. Prestali sa denne smiať a rozmýšľať nad tým, ako by sa zabavili. Ako by si deň skrášlili a ako potešili niekoho iného. Pamätáte si ešte, aké to bolo, keď po vás vždy do škôlky prišla mama a vy ste jej na líce vtisli bozk? Ako jej vždy žiarili oči? Pamätáte si, ako ste sa s "frajerom" držali za ruky a rozdávali si v tajných úkrytoch pusinky? Aký bol naradostený? Pamätáte, ako ste prišli ku sestre so svojou obľúbenou hračkou a ponúkli ste jej, že teraz sa s ňou môže hrať i ona? Tú radosť v tvári?

Sú to maličkosti, čo menia každodenný život. Presne tie, na ktoré dnes už ľudia zabúdajú, pretože sa naháňajú za veľkými pseudoproblémami, ktoré si i tak vyrobili viac menej sami. A na svoje okolie kašlú. Nečudo potom ale, že je svet také miesto pre život, aké je. Krásnych momentov je čím ďalej tým menej a farieb ubúda. Nie však kvôli svetu. No kvôli nám. nenechávame si čas na to, aby sme niekoho rozosmiali. Objali. Urobili mu radosť. Iní si nenechávajú čas na to, aby tú radosť spravili nám...

Tak ako moja mama, ktorá po mne dnes požadovala, aby som si na ňu našla čas. Akoby to bolo čosi neobvyklé. S radosťou. Povedala som a už zopár hodín tu čakám na to, či sa vôbec objaví. Ona si čas znova neurobila.

Bojím sa. Bojím sa, že raz ho už ani ja nebudem mať. Čas na život...