utorok, 27. novembra 2012

There are just so many people that there's no one. And you're just lost. You're completely invisible.

Pôvodne som mala na pláne iný článok, no dnešok mi ho troška prekazil, akožto sme sa vybrali fotiť.

Fotkami som chcela poukázať na fenomén anonymity, ktorý sa rozmohol v každom väčšom meste a pokračuje ďalej. Chcela som zachytiť, že sa denne stretávame s ľuďmi, ktorých si prakticky púšťame do svojich diskrétnych zón, obchádzame sa s nimi na uliciach častokrát i viac krát za deň, no tak či tak sme len ďalšou tvárou v dave, ktorá zostáva pre každého len neznámou veličinou.
Nezáleží na tom, či sa obliekame výrazne, nosíme na tvárach masku, či nijak nevykúkame z davu. Pretože na konci dna ste len jedným z ľudí, ktorí prešli okolo. Málokto sa naozaj zapíše do pamäti každodenne ostrieľanému človeku.
Pestujeme si akúsi anonymnú kultúru a pripúšťame si pod svoje rúško len určitých ľudí, zatiaľ čo k zvyšku sa obrňujeme určitou dávkou ignorancie.
Žijeme vo svete, kde je anonymita výhodou, ktorá je často neželaná.

On the late afternoon streets, everyone hurries along, going about their own business. Who is the person walking in front of you on the rain-drenched sidewalk? He is covered with an umbrella, and all you can see is a dark coat and the shoes striking the puddles.
 And yet this person is the hero of his own life story. He is the love of someone’s life. And what he can do may change the world. Imagine being him for a moment. And then continue on your own way.”








7 komentárov:

  1. trošku samara style :D ale nie, tá druhá je úžasná a v podstate všetky fotky aj text, tento príspevok sa ti veľmi vydaril :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Druhá, nepoetická verzia bola, že sa Samara odfarbila a skúša viesť normálny život :D
      Ďakujem :)

      Odstrániť
  2. hm teraz sa toho bojim, the ring style nie je moja salka kavy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. nie je to moc ring style, aj keď tie vlasy tak vyzerajú, ale ono je to vlastne dobre, malo to byť troška creepy :D

      Odstrániť
  3. Niekedy keď mám dlhú cestu domov pešo, zo školy alebo tak, zvyknem si nenápadne obzerať okoloidúcich ľudí a premýšľam, odkiaľ a kam asi tak idú, snažím sa vyčítať z ich tváre či majú zlý alebo dobrý deň, či sú osamelí. Raz, keď som bola u kamarátky na východe som asi pol hodinu sedela pri okne a pozorovala ľudí a potom mi napadlo, že akonáhle zmiznú za okraj okna, preč z môjho dohľadu, zmiznú aj z môjho života a nikdy ich už nestretnem, prišlo mi to tak zvláštne smutné, napriek tomu, že som ich vôbec nepoznala. Premýšľala som nad tým, koľko zaujímavých ľudí, s ktorými by som si mohla rozumieť a s ktorými by som mohla byť dobrá priateľka v skutočnosti ani nikdy nestretnem. Taká divná úvaha, ale znovu mi to napadlo, keď som čítala tento tvoj post, páči sa mi. Prepáč, že som sa ti tu tak rozpísala..:D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. aké prepáč, kľudne sa rozpisuj. I like it! Myslím si, že fotografie a úvahy by k tomu ľudí mali podnieťovať.
      No, ja robievam podobnú činnosť, keď som sama, alebo cestujem, alebo tak. Sledujem ľudí a snažím sa ich odhaliť, no vtedy sa vždy naráža na tú neutrálnu masku, čo každý nasadí na tvár, keď nastúpi do verejnej dopravy, či na preplnenú ulicu. Akoby ľudia zrazu strácali charakter a len veľmi málo ľudí ho nechá vykúkať...

      Odstrániť
  4. toto je skvělé!! :) ten nápad se mi moc líbí +++

    OdpovedaťOdstrániť