Properly trained, a man can be dog's best friend.

Vidíte, nespomenula som ešte, že idem do Londýna? No. Idem. Za tri dni sa tam pakujem na týždeň. Máte dovolené mi závidieť. Lebo ja si rozhodne závidím. A stále tomu ešte neverím. Len prednedávnom sme si s kamarátkou povedali "Poďme niekam". "Do Londýna!". "Poďme!"
...a tak teda ideme. Teším sa ako malé dievčatko na dodávku s cukrovou vatou. To znamená, že fakt veľa. Milujem cukrovú vatu.

Čo ľutujem je, že môj drahý Zenit tam so mnou nebude, akožto neposlúchal a nechal si odísť jednu zo svojich struniek na uzávierke. Neposlušník. Tak mu treba.

Nechce sa mi veriť, že je to už rok odvtedy, čo som si domov z Pardubíc doviezla malú čiernu kopu chlpov, čo mi spala celú cestu pri nohách. Bucifala. Stačilo však pár minút a už živo behal po dvore, okusoval nášmi staršiemu Billovi uši a robil zle všetkému v okolí. Tak to je. vypustili sme si do záhrady pred rokom malého démoníka a máme ho tu do teraz. Zatiaľ stihol zničiť všetko, čo videl, oplodniť susedovu fenku a splodiť šteniatka, preraziť plot a... neskutočne nás všetkých zbožňovať, čo nám každodenne dáva najavo svojo trochu divokejšou, ale naprosto úprimnou láskou. Nejde ho nemilovať, aj keď je to náš malý Démon.

Aby som bola totálne najnostalgickejšia a najpatetickejšia vo vašom blogovom liste, rozhodla som sa postnúť zopár jeho fotografií. Tak.





Takto ich oboch ľúbim. Tak.