štvrtok, 11. novembra 2010

Čas, ktorý sa nemeria počtom sekúnd v minúte. Ale počtom kútikov zdvihnutých do úsmevu.

Asi som stará. Človek, keď je starý, tak to cíti. Bolia ho kríže. Ľahko prechladne. Je unavený už o šiestej večer. No a teraz mi povedzte, nech nie som deprimovaná, keď tieto symptómy spĺňam! :D 18tka je des ! :D Ešte aj stužková už tu je...budúci týždeň. Vec, ktorú robili len "tí veľkí" a teraz som tá veľká ja. Desivé

Spolu s Mrkvou sme si kúpili šumienku, na ktorej sme ako malí vyslovene frčali. Stála korunu a kupovali sme si ich na kilá. A kto mal na viac, kúpil si takú veľkú. Za 10 korún. A bol BOSS :D

Chcem späť časy, kedy som nemusela riešiť, koľko fľaš vína bude na stole na stužkovej, ale s kým sa pôjdem hrať, kto má akého pokémona, kedy si so mnou chlapci pôjdu zahrať pogy. Chcem sa hrať na záchranu sveta a na to, že ten starý ošúchaný znak seatu je svetový poklad nevyčísliteľnej hodnoty...

Časy, kedy mi dene neotrieskavali o hlavu, že už som zodpovedná. Na mojom krku nevisel dom ukrývajúci sa pred exekútormi ako úbohá líška pred poľovníkmi. Časy, kedy sa všetky sny zdali reálne a nikdy nám ich nik nebral. Pretože môžete vziať dieťaťu lízatko. Ale ak mu vezmete jeho sen, ste to najväčšie hovado pod slnkom. A tak sa deti učia o šťastných koncoch. Láskach až za hrob. A o tom, že zlo nikdy nevyhráva. Že svet je férový a vy môžte v živote robiť čokoľvek len chcete. Časy, kedy všetko bolo akosi ľahšie. Farebnejšie. A krajšie.

No ja sa ich nemienim vzdať. Nemienim veriť v to, že svet je zlé miesto a nedá sa to zmeniť. Takých ľudí je dosť. Odmietam brať ako samozrejmosť fakt, že svet nie je tkaý,aký nám ho ukazovali. On taký je. To len ľudia sa prestali pozerať naň tými očami, ktorými sa naň pozerali kedysi. A tým nemyslím len zmenu uhlu pohľadu. Zo žabej perspektívy vyššie. Prestali sa denne smiať a rozmýšľať nad tým, ako by sa zabavili. Ako by si deň skrášlili a ako potešili niekoho iného. Pamätáte si ešte, aké to bolo, keď po vás vždy do škôlky prišla mama a vy ste jej na líce vtisli bozk? Ako jej vždy žiarili oči? Pamätáte si, ako ste sa s "frajerom" držali za ruky a rozdávali si v tajných úkrytoch pusinky? Aký bol naradostený? Pamätáte, ako ste prišli ku sestre so svojou obľúbenou hračkou a ponúkli ste jej, že teraz sa s ňou môže hrať i ona? Tú radosť v tvári?

Sú to maličkosti, čo menia každodenný život. Presne tie, na ktoré dnes už ľudia zabúdajú, pretože sa naháňajú za veľkými pseudoproblémami, ktoré si i tak vyrobili viac menej sami. A na svoje okolie kašlú. Nečudo potom ale, že je svet také miesto pre život, aké je. Krásnych momentov je čím ďalej tým menej a farieb ubúda. Nie však kvôli svetu. No kvôli nám. nenechávame si čas na to, aby sme niekoho rozosmiali. Objali. Urobili mu radosť. Iní si nenechávajú čas na to, aby tú radosť spravili nám...

Tak ako moja mama, ktorá po mne dnes požadovala, aby som si na ňu našla čas. Akoby to bolo čosi neobvyklé. S radosťou. Povedala som a už zopár hodín tu čakám na to, či sa vôbec objaví. Ona si čas znova neurobila.

Bojím sa. Bojím sa, že raz ho už ani ja nebudem mať. Čas na život...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára