pondelok, 15. novembra 2010

Being happy doesnt mean everything is perfect. It's a decision to see beyond the imperfections.

Každý máme také tie chvíľky, kedy vám všetci môžu vyliezť na hrb a vy to unesiete. Ba čo viac, budete to plne ignorovať. Pretože ste vo svojej bubline, ktorú nenaruší ani sám pán boh so železnou rukavicou. Teda. Možno nie každý. Ale ja mám. Sakra často. A sakra silnú bublinu.

Aby ste vedeli, na bublinách nie je nič zlé. Sú krásne. Guľaté. Farebné. Veselé a nepoznám nikoho, kto by ich nemal rád. Pokiaľ nerátam tie sociálne- partnerské, samozrejme. To už je znova bublina z trocha iného súdka. I keď pre dotyčných pozitívna, ale nie je to tak nevinne nádherná bublina ako tá, o ktorej tu mienim hovoriť. Zo slohovo správneho hľadiska sa ospravedlňujem, že toto slovo sa tu bude nachádzať často.Ale fakt ma nenapadá synonymum na slovo bublina. Len mydlový guľ. A to by ma znova označili za maďara.

Táto bublina by sa tiež mohla označiť za sociálnu. Alebo skôr asociálnu. Je to práve ten typ bubliny, pri ktorej nepotrebujem nikoho, len seba. Pretože všetkých v tej bubline mám. A tým nechcem povedať, že som narcis a jediný, koho potrebujem som ja. Omyl. Pretože práve táto bublina mi dáva možnosť milovať. Všetkých a všetko naokolo. Je to jeden z okamihov, kedy som neskutočne rada za každého človiečika, ktorého poznám. Pretože všetci sú úžasní. Všetci majú iné vlastnosti, chyby a dary. A dokopy tvoria úžasnú masu s krycím menom Priatelia. No a práve v tejto bubline, keď som v nej úplne sama, bez rušivých elementov vlastností, ktoré nemôžem na niektorých vystáť (samozrejme, že také sú. Bez nich by neboli predsa priatelia, ale dokonalé bytosti. A dokonalé bytosti majú jednu nedokonalosť. Že ich pri sebe nik nechce, lebo poukazujú na vaše vlastné chyby omnoho zretelnejšie:D Aké by to bolo priateľstvo, keby sme si občas neliezli na nervy? No. Také divné. Predsa) Bez všetkých tých chvíl, kedy som chcela byť sama na pustom ostrove, či nájsť dvere do Narnie. V tejto bubline som len ja a spomienky, či už tie nové,alebo staré. Či skôr dojmy. Čistá radosť zo života a z ľudí, čo sa v ňom nachádzajú. Sú to momenty, ktoré mi pomáhajú vždy udržať úsmev na tvári. Aspoň vo valných prípadoch.

Áno, tento článok je sentimentálny napriek tomu,že zámer bol celkom iný. Zámer bol vysvetliť euforický stav mojej mysle. Stav, ktorý sa mi privodí len tak, z ničoho nič. Stav, kedy milujem všetko naokolo nezáležiac na tom, či je to tej lásky hodné. Pretože som sem neprišla nenávidieť. Práve vďaka týmto momentom to viem. neprišla, lebo toho nie som schopná. Človek, čo v jednom momente miluje i zem, po ktorej kráča, i vzduch, ktorý dýcha len z dôvodu, že to všetko okolo neho je nie je schopný nenávidieť niekoho kvôli jeho ľudským chybám. Všetci predsa sme ľudia. A aj keď viem,že možno sa nájdu na svete ľudia, čo nenávidia mňa. Práve preto, aká som a práve preto, čo robím. Práve kvôli mojim chybám, ktorých je nespočetne veľa, jediné čo môžem povedať je, že im rozumiem. A že mi je to viac menej úplne jedno, že to tak cítia.

Viem dobre, že tento blog nemá ani hlavu, ani pätu a v priebehu čítania (ak sa o to niekto pokúsil) ste možno dostali viacnásobný diabetický záchvat. Ale chápte. Tiež som len človek a niekedy je náročné zvládať návaly lásky celému svetu len preto,že tu som a môžem po ňom chodiť bez slov. Pretože ja si dobre uvedomujem, že môj život je úžasný. Pretože si plne uvedomujem, akých úžasních ľudí poznám. A plne si uvedomujem,aké množstvo ľudí toto nikdy nebude môcť povedať. Či už z hľadiska toho, že sú to deti v afrike, či už preto,že jednoducho nevidia dokonalosť svojho života. Pretože 90% ľudí čosi takéto nie je schopných vidieť. A ja každý deň ďakujem Murphymu,že čosi takéto mi dovolil bez toho, aby mi to v zápätí ihneď pokazil.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára