Aj tak raz budem požiarnikom

„Čím budeš, keď budeš veľká?“ Úprimne netuším, čo touto otázkou dospelí sledovali, keď som mala 4 roky. Odpoveď som ale vždy vedela. Bez váhania.

Aj keď mi logika hovorí, že by som tú odpoveď mala poznať skôr teraz.
A nič.
Stále.
Mala som sny. Túžby. Veľké vízie do budúcna. Čo na tom, že sa mi menili rýchlejšie, ako mliečne zuby.

Job nr.1: Smetiarka.
Kto tvrdí, že nechcel byť v škôlke smetiarom, klame.
Boli super.Nosili oranžové kombinézy. Mali veľké auto. A vozili sa vonku. Neboli mainstream. Čo môže byť lepšia práca?

Job nr.2: Nevesta.
Nechcela som mať manžela. Ani deti. Aj bábiky ma desili. Nemali obočie.
Všetko, čo som chcela bolo mať dlhý závoj, princeznovské biele šaty a byť krásna.
Tento sen ma po 1. Svätom prijímaní definitívne pustil a nikdy viac sa ma znova nechytil.

Job nr.3: Tanečnica
Samozrejme, bolo to v čase, kedy ma rodičia prihlásili na tanečnú.
Čo na tom, že som nemehlo a ťarbavá.
Chcela som byť tanečnica a hotovo.

Job nr.4: Zverolekárka
Zvieratká som milovala vždy. Prvá chorľavá korytnačka odštartovala moju potenciálnu kariéru.
A moji rodičia ma asi po prvýkrát podporovali. Dostala som veľký atlas zvierat, čo korytnačku takmer zabil. Svojou váhou.
Avšak po zistení, že aj zvieratká sa očkujú ihlami, som sa rozhodla túto prácu zavesiť na klinec.

Job nr.5: Prostitútka
Neslušné časopisy za búdkou správcu ihriska a inzeráty nahých tiet v novinách. Tie spôsobili moju novú obsesiu. Bárbiny zostávali nahé a s chlapcami sme sa hrali „na doktora“
Rodičia neboli príliš nadšení.

Napriek všetkým divným pohnútkam a úchylkám v ranom detstve, si ma moja záľuba v škôlke našla. Vďaka učiteľkynmu synovi, ktorému som nakreslila domácu úlohu do školy. Dostal včeličku a ja pusinky.
A musela stáť v kúte.
Pol hodinu.
No nakoniec ma prihlásili na výtvarnú výchovu. Môj vysnívaný džob sa začal definitívne formovať. Tvoriť. Pekné veci.
Umenie ma chytilo už ako malú a nikdy nepustilo.

Neviem povedať, čím budem, keď budem veľká. No aspoň viem, čím už byť nechcem.