Šedou sa lámu farby. Svet aj život.
Zahalená do šedého šálu snažila sa nájsť kolorit jej starej osobnosti.
Žiarivé a neúnavné farby, ktoré zlomila nádej.
Farvy.Energiu. A nakoniec i ju samotnú.
Šedou sa lámu farby.
Zahalená do šedého šálu snažila sa nájsť kolorit jej starej osobnosti.
Žiarivé a neúnavné farby, ktoré zlomila nádej.
Farvy.Energiu. A nakoniec i ju samotnú.
Šedou sa lámu farby.
Vedeli to aj renesanční maliari a jej to vtĺkali do
hlavy už v škole.
Čierna v sebe nenesie smútok, ani depresiu. Nezakráda sa v nej smrť.
Je anonymná. Bez tváre a výrazu.
Čiernu nezlomíš. Nie je to farba.
Je to posledný pilier jej osobnosti. Jediný, čo vydržal nápory jej vlastnej seba deštrukcie.
Vlastne sa chcela len rozprávať.
O tom, prečo ženy nakupujú, keď sú smutné.
O tom, prečo je pre ňu konceptuálne umenie zaujímavejšie, ako baroková bezduchosť.
O tom, že si nepamätá, ako sa technicky zakresľuje skrutka, ale chcela by to vedieť.
To všetko už raz bolo povedané, no napriek tomu znova túžila počuť odpoveď.
Znova a znova. Na otázky o maticiach a fyzikálnych zákonoch mechaniky.
Znova sa dívať na tú radosť, že ju niečo môže naučiť. Na tú snahu pochopiť to, čo mu hovorí ona.
Ale šedá láme farby.
Zamieša sa medzi tie najžiarivejšie a pomaly, ale isto ich zmení na masy neistého charakteru.
Šedá rutina zničí záblesky svetla a zaradí ich do svojich zašednutých radov.
Zo vzrušujúcich momentov a pulzujúcich pier sa stanú bozky na čelo na rozlúčku raz za týždeň.
Zašednete. Tak to chodí, keď sa prestanete hýbať.
Vo svojom genofonde si nosíme bremeno zvyku.
Práve preto, že väčšina z nás je skôr potomkom otroka, než vládcu.
Práve preto, že človek sa potrebuje utešiť od sústavnej bolesti tým, že ju prijme do svojho života.
Zvyk bol darom pre ťažko trpiacich. Aby trápenie zmizlo a nahradila ho prázdnota.
Ty si si zvykol. A ju naplnila prázdnota.
Zošedla a zvädla.
Šedá láme farby. A zlomila i ju.
Zachumlala sa do šedého šálu, ktorý jej kompletne zakryl tvár.
Nakoniec to bola ona, čo si zvolila túto farbu.
Boli to jej pokorne mlčiace pery, čo vyvolali výkriky v jej vnútri.
Jej vízie a nádeje, ktoré časom realita zabila.
Vždy si v sebe nosila ten šedý komponent jej vnútra, navrávajúc si, že je to racionalita.
Slza. Jedna. Dve. Zmenili racionalitu na zatrpknutosť.
Neutrela si ich. Stagnácia ju vyčerpala.
No bola čiernou. Anonymná a bez výrazu.
Jej farby zmizli a už si nevšimol, že sa chcela len porozprávať.
O tom, že prestala veriť v spoločnú budúcnosť.
O tom, že i sústavné šťastie môže viesť k depresii, keď zostane stáť.
A ona stála. Už roky.
S poslednou kvapkou farbistej naivnosti.
Čierna v sebe nenesie smútok, ani depresiu. Nezakráda sa v nej smrť.
Je anonymná. Bez tváre a výrazu.
Čiernu nezlomíš. Nie je to farba.
Je to posledný pilier jej osobnosti. Jediný, čo vydržal nápory jej vlastnej seba deštrukcie.
Vlastne sa chcela len rozprávať.
O tom, prečo ženy nakupujú, keď sú smutné.
O tom, prečo je pre ňu konceptuálne umenie zaujímavejšie, ako baroková bezduchosť.
O tom, že si nepamätá, ako sa technicky zakresľuje skrutka, ale chcela by to vedieť.
To všetko už raz bolo povedané, no napriek tomu znova túžila počuť odpoveď.
Znova a znova. Na otázky o maticiach a fyzikálnych zákonoch mechaniky.
Znova sa dívať na tú radosť, že ju niečo môže naučiť. Na tú snahu pochopiť to, čo mu hovorí ona.
Ale šedá láme farby.
Zamieša sa medzi tie najžiarivejšie a pomaly, ale isto ich zmení na masy neistého charakteru.
Šedá rutina zničí záblesky svetla a zaradí ich do svojich zašednutých radov.
Zo vzrušujúcich momentov a pulzujúcich pier sa stanú bozky na čelo na rozlúčku raz za týždeň.
Zašednete. Tak to chodí, keď sa prestanete hýbať.
Vo svojom genofonde si nosíme bremeno zvyku.
Práve preto, že väčšina z nás je skôr potomkom otroka, než vládcu.
Práve preto, že človek sa potrebuje utešiť od sústavnej bolesti tým, že ju prijme do svojho života.
Zvyk bol darom pre ťažko trpiacich. Aby trápenie zmizlo a nahradila ho prázdnota.
Ty si si zvykol. A ju naplnila prázdnota.
Zošedla a zvädla.
Šedá láme farby. A zlomila i ju.
Zachumlala sa do šedého šálu, ktorý jej kompletne zakryl tvár.
Nakoniec to bola ona, čo si zvolila túto farbu.
Boli to jej pokorne mlčiace pery, čo vyvolali výkriky v jej vnútri.
Jej vízie a nádeje, ktoré časom realita zabila.
Vždy si v sebe nosila ten šedý komponent jej vnútra, navrávajúc si, že je to racionalita.
Slza. Jedna. Dve. Zmenili racionalitu na zatrpknutosť.
Neutrela si ich. Stagnácia ju vyčerpala.
No bola čiernou. Anonymná a bez výrazu.
Jej farby zmizli a už si nevšimol, že sa chcela len porozprávať.
O tom, že prestala veriť v spoločnú budúcnosť.
O tom, že i sústavné šťastie môže viesť k depresii, keď zostane stáť.
A ona stála. Už roky.
S poslednou kvapkou farbistej naivnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára