Mám ich veľké.

Zajtra odchádzam na našu chatu na Donovaloch s partiou a ja sa naozaj teším. Napriek tomu, že ma momentálne bolí hlava a môj hlas znie ako ten od Donalda Káčera.
Nejde len o veľkú párty. Nikdy nešlo. Som šťastná, že mám skupinu priateľov, s ktorými si vieme spokojne spolunažívať, vyvárať, kŕmiť sa a byť spokojní akokoľvek dlho. Sme akási typická skupinka ľudí, ktorú si predstavím v komunách.
K tomu je to asi posledná oslava, ktorú si zažijem ako násťročná. Je to deprimujúce a vôbec ma ten fakt neteší. Mám akýsi vekový komplex a často sa predstavujem ako 17ročná. A to nie naschvál. Skrátka ma fakt, že mám 20 deprimuje. Keď máte 17, môžete ešte očakávať všetko pred sebou. V tej 20tke sa očakáva, že už ste svoju cestu začali. Aspoň tak som si to myslela. Ja mám pocit, že len stále iba tápam.

Respektíve.. ak by ste vedeli o nejakých stážach v galériách, sem s nimi. Som poslušná a na koberec nešpiním. 

Toť moja "pocta Frešovi" staršieho dáta.
Trocha odhaľuje, ale whatever, dievčat v plavkách ste už videli habadej.
Pokiaľ Frešovu tvorbu nepoznáte, tu si môžte pozrieť jeho portfólio.
Moja fotka sa týka hlavne tejto jeho fotografie
Netvrdím, že je Frešo vrchol Slovenského umeleckého počinu, ale zvláštnym spôsobom si vydobil miesto v mojom srdci a mám jeho tvorbu pre jeho drzosť, sebareflexiu a jednoduchosť rada. Napriek tomu, že rád balancuje na hrane toho, čo ešte považuje za umenie väčšina ľudí a čo už zaň nepovažuje takmer nik.
Ale ostatne ... tak je to pri všetkých mojich obľúbencoch.

Otázka : Na akú výstavu by ste vy sami šli veľmi radi? Nepýtam sa vyslovene len na umelca, skôr aký koncept výstavy by vás zaujal ?