štvrtok, 24. februára 2011

Vánok prišiel, priniesol vône i chute.

Akosi som znova dostala chuť písať. Veľa. Aj keď som v poslednom čase presedlala na Tumblr (Blogger, milý zlatý, prepáč mi to :D) ktoré je naozaj perfektne vymyslené a pôsobí presne takú istú závislosť, akú Facebook náš každodenný, Ale predsalen na tej stránke človek vôbec nemá túžbu písať. Nieto ešte po slovensky. Je to blogová sieť založená na obrázkoch, niet preto divu. A dlhšie články po anglicky sa mi naozaj písať nechcú. Nie z dôvodu, že by som to nezvládla. Pravdepodobne áno. Ale preto,že by celá tá časť, kedy zo seba lejem písmenká a slová totálne plynulo a bez najmenšieho zaváhania, či snahy o premýšľanie, čo to vlastne píšem, zmizla. Pretože by som začala rozmýšľať nad tým, ako to napísať. Ako sa po anglicky povie slovo liať. A ako správne vyjadriť to, čo som práve chcela povedať. A čo to nakoniec bolo? Ani srnka netuší. Základ na písaní v rodnom jazyku, ktorý milujem, je to, že naozaj nikdy na začiatku netuším, čo zo mňa vypadne. A nijak to neovládam. Moje prstíky sa skrátka rozbehnú po klávesnici a ja sa spokojne usmievam na obrazovku kontrolujúc gramatické chyby, ktoré sa sem tam, časom objavia. Možno trošku častejšie sem tam. A možno nie až tak časom.

Vidíte, toto mi chýbalo. Len tak si písať. Nevidieť, že mám 36 milých followerov, ktorým to tam bude strašiť na dashboarde a ktorých to absolútne nezaujíma. Len tak si písať sama pre seba a dúfať, že aspoň taká Arty, alebo Mrkva sem možno zablúdi a usmeje sa, že čo sem zas Cal za kraviny písala. Tak nejak si to predstavujem :)

2 komentáre: