Zatiaľ, čo už to takmer všetci majú za sebou, mne práve začalo. Skúškové. Ach ach. Predo mnou asi tona papierov, ktoré by som vďaka tabletu síce veľmi rada ušetrila, ale zistila som, že nie som schopná sa učiť na čomkoľvek elektronickom, do čoho nemôžem čarbať, písať, označovať, preškrtávať a podobne. V snahe nezabíjať stromčeky som celý včerajší deň strávila chytaním rybiek a vystreľovaní naštvaných vtákov do vesmíru.
Efektivita maximálna, ja viem.
A predo mnou leží ležérne položená milka, ktorú mi sem včera prezieravo položil môj milovaný rodič. Nie, že by som na ňu nemala príšernú chuť, ale po pár týždňoch, čo si do hlavy tlačím takmer len šaláty a sushi sa mi čokoláda do jedálničku nehodí. Tak tak.
Nebude sa mi tam hodiť asi tak nasledujúcich 15 minút. Maximálne. Potom si asi jedálniček poupravím v návale depresie z množstva zabitých stromčekov.
A to je milí moji vážny dôvod na pojedanie čokolády. Všakže.

Tak, zopár fotiek z akcie ,čo bola teda ako pred pár mesiacmi.
Ale ako to už u mňa býva zvykom, vytiahla som ich vtedy, keď sa mám učiť.

Áno. Boli sme medzi kopu 13 ročných detí si zatrsať na desivostnú hudbu. A zabavili sme sa aj v takýchto podmienkach :D
Boli sme oklamaní. Vraj tam mali byť ženy hore bez. Čašníčky. Údajne. Po vstupe sme si ale prečítali, že sme to my, čo majú byť hore bez. Tak sme teda na odplatu sklamali my ich. Tak.
... Aspoň, že o tej Havanne za euro neklamali.



Havanna. Havanna everywhere.

Perex. Nebezpečná to vec. Od fotografického spamu vás delí len jedno kliknutie

I am not from this planet.

Som posledný jednorožec s plastovým rohom

dnes na hipstra s inteligentnými popismi na vintage efektoch. A s oblakmi. A s trojuholníkmi. A v jednej fotke. Pretože môžem. Tak musím. Chápete.
Bola som dnes obehnúť sekáče. V záujme praktických pohnútok. Samozrejme. Aby som si stále nezamasťovala svoje milované tričká v práci. A zas nechodila ako sedliak v reklamných tričkách na spanie. A odniesla som si tričko, čo si znova nebudem chcieť zamasťovať. Obsahuje sonograf a dieťa ukazujúce fuck off. Je super a mám ho rada už teraz.

A mám nový fotoaparát. Ešte nemá meno. A nie je na 100% oskúšaný, pretože som celý deň strávila poskakovaním na dance pade.
Toľko k produktívnemu dňu.

Áno, viem, že hráme hokej. Whatever.

Ja som patriot aj mimo majstrovstiev.

Všade dobre, doma najlepšie. Ale Zima.

Vrátila som sa zo "Slunnej Itálie" a ten teplotný šok ešte stále prežívam so šálom okolo krku. Brrr. To čo to tu je. Nie. Tak to tu nemá byť. Ja som bola pripravená na leto a to nech sa aj vráti. tak. 

Naozaj. Z 35 stupňov na ledva slabých 15 celkom zabolí :D 

Myslela som si, že po tomto tripe budem musieť zamieriť na Prednú horu, čo by som asi aj mala, ale napodiv sa cítim celkom fajn. Nežltnem. Necítim si kameň v oblasti pečene. Všetko je v poriadku. Fakt fakt.

Ale nie to som chcela. Mám za sebou desiatky kostolov a talianskych mestečiek a bordel v hlave, kde čo bolo a kde čo bude. 

Takže tieto fotky vám o mojom výlete nepovedia skoro nič. 

Ale povedia troška o mne. Milujem urbanizmus a zaujímavé detajly, ktoré vytvára. Síce som bola vedená po románskych a gotických pamiatkach, ja som si všímala skôr tiene na budovách, odrazy v sklách a diery na fasádach. 

Mestá často bývajú špinavé, chaotické, kovové, studené a plastové. No aj tak ich milujem, čo vám poviem. 

Dedinské dievča som len mesiac do roka. Vtedy chcem dojiť kravy a preháňať sa po lúkach na koni bez sedla. (S čím mám značný problém, pretože bez sedla proste jazdiť NEVIEM. Je to ťažké a tie svine sa šmýkajú:D)

Tak. Nech sa páči. Taliansko. Také moje.

Toto sú tie najhoršie chodníky na svete. Talianky musia mať do roka aspoň 3 krát nohu v sadre kvôli podpätkom. Au.
Topánky sa mi tam rozpadli. Dierka. Aha.

Už dávno som sa naučila hovoriť o krvi, o bolesti, o smrti, o prázdnote, ktorú treba hodiť na zem v dopitej fľaši.

Teda, tento nový systém je viac, než desivý.
Neviem ako vy, ale ja nemám rada zmeny. Neopodstatnené. Lebo ako, nemám pocit, že by sa niekto sťažoval na systém bloggeru.
Nevermind.
Zvyknem si.
Aj na šibenicu.

V piatok cestujem na exkurziu do Lago di Garda v Taliansku. Napriek tomu, že sa teším, si uvedomujem, že si tam neoddýchnem ani na chvíľku, čo by som už vážne potrebovala. A to ma troška desí.
Nevadí.
Naučím sa.
Žiť so 4 hodinami spánku.
Raz.
Možno.

Nemám nové zážitky. Ani čo vám poradiť. Len toľko, že sa nutne potrebujem naučiť nemecky do pár hodín. Pozná niekto, kde sa dá kúpiť nemčina v pilulkách?

Moje obľúbené miesta. Hádajte. Kde sú ?
Nápoveda- Všetky sú v Bratislave