Instantné spomienky

Môj život momentálne nemá ani trocha organizácie napriek tomu, že môj diár vyzerá pekne.
Žijem v chaose a aby som bola úprimná, nijak mi to nevyhovuje.
Napriek tomu, že som v chaose prežila prakticky celý život, tento je iný. Taký môj.
Vznikol z neschopnosti organizovať svoj čas, nešikovnosti napĺňať svoje ciele a hlavne neskonalej lenivosti.

Ale veď ja sa to raz naučím.

Zatiaľ teda prenášam rovnaký chaos, aký mám v živote do obrazovej formy.
Jednoduchý mobilný denník z posledných dní, ktorý mi pomáha vizuálne si pamätať predošlé chvíle.
Máte to tak i vy? Že si všetko, čo si chcete pamätať zaznamenávate. Či už fotoaparátom, perom, alebo inými prostriedkami. Či už je to obrovská modrina spôsobená nešikovným riadením motokáry, alebo miesto, na ktoré som si odfotila, aby som sa tam znova nezabudla vrátiť.

Nech sa páči, moje instantné mobilové spomienky.

Disaster unmasked

Prednedávnom ma jedna pani na ulici zastavila, aby mi oznámila, že MY, dnešné dievčatá nosíme priveľa make-upu. Bola som zmetená, pretože som na tvári nemala žiaden.

V každom prípade s ňou však nesúhlasím. Možno je to mojím vekom a tým, že už nie som v puberte (i keď pleťovo pre mňa nebola nijak dramatická) ale naozaj nemám pocit, že by to moje okolie nejak preháňalo s make-upom.
Samozrejme, vždy sa nájdu ženy, ktoré by sme pod omietkou len ťažko spoznali.
Ale priznajme si to. Poväčšinou sú to devy, ktoré na sebe majú prehnané temer všetko.

Kedysi by som neverila, že sa zmierim s krátkymi riasami a výraznými kruhmi pod očami, no dnes som s nimi zmierená. Som to predsa ja.



Nechápte ma zle. Make-up považujem za jeden zo spôsobov vyjadrenia sa rovnako, ako i oblečenie a rada sa líčim. No nemám problém vyjsť na ulicu i bez neho a osobne si myslím, že to má tak väčšina z nás.
Či mala milá, zhovorčivá pani pravdu a ja sa pozerám len cez ružové okuliare ?

I am flawed

Mám chyby. Jazvy. Pozostatky po pádoch a iných zraneniach na tele.
Každý ich máme.
Či chceme, či nie, málokto si pripadá dokonalý a pravdepodobne nikto taký ani nie je.

Mám chyby.
No a čo.

“I myself am made entirely of flaws, stitched together with good intentions.” 

 

Yes, We like to play "Dress up"

Ak ma dlhšie sledujete, viete, že v našej rodine berieme karnevaly vážne. Všetci sa prezliekame celkom radi a každoročný karneval sa stal našou rodinnou tradíciou, ktorý pokračuje už od môjho detstva.
Samozrejme, už nie je venovaný mne, ale deťom, ktoré do našej rodiny pribudli, no my dospelí sa stále radi zahráme na niečo, čo nie sme.
Keďže so sestrou úplne milujeme animované rozprávky a Disney obzvlášť, tento rok sme sa rozhodli ísť za princezné
Ja som sa rozhodla ale v rámci svojho hesla "Princezné smrdia" , že princezná nebudem. Vybrala som si postavu novokorunovanej kráľovnej Elsy z najnovšej disneyovky- Frozen, ktorá je mimochodom awesome a tak všetko.
Môj pôvodný plán bol dosadiť moju mladšiu sestru do úlohy Elsynej mladšej sestry, no keďže mi to nevyšlo, rozhodla sa pre Rapunzel.

Nuž, karneval je už tento víkend, tak som sa rozhodla trocha sa pobabrať s make-upom. Čo bolo ťažšie, než sa môže zdať. Elsa má totiž červeno-fialové tiene na očiach, ktoré mne maximálne nesedia a bolo problematickejšie, než som si myslela, že bude, vymyslieť si make-up, v ktorom nebudem vyzerať akoby ma niekto zbil.
Tak čo, podarilo sa mi to?
(Ak povieš, že nie, zbijem ja teba! :D)

P.s.: Viem, že vyzerám s blond veľmi zvláštne :D

A pre referenciu, tu je postava z rozprávky. Viem, že nepôsobím moc, ako ona :D A po pravde som nechcela si ani vytvárať rozprávkový look a tie nádherné korzetové šaty, ktoré má ona. Rozhodla som sa spolu so sestrou pre "Urban verziu" a tak som si prakticky všetko upravila :D  Moje modré šaty sú z ebay-a za pár eur, k nim je prirobená vlečka (ktorú nie je vidno, lebo som talentovaná:D) zo záclony zo secondhandu za asi 2 eurá a olemovaná vločkovou stuhou, aby som nemala tak hlboký výstrih, čo mám pocit, že ma i tak nezachráni, ale aspoň je to nice detail, všakže :D

Princezné smrdia

Momentálne som v štádiu, že je predo mnou posledná skúška môjho niekoľko mesačného double skúškového (Áno, nejako som zvládla spraviť všetky skúšky, až na tú jednu, čo ma čaká. Môžte byť ohúrení. Ja som tiež prekvapená sama sebou :D) A nemám už ani silu sa na niečo sústrediť, nieto sa ešte niečo učiť. Čo nie je príliš pozitívne, keďže na tejto skúške závisí moje nasledujúce štúdium na univerzite Komenského.
A verte mi, v priebehu mi bolo srdečne jedno, či ma vyhodia, alebo prejdem. Nie, že by som sa nesnažila, ale chcela som len, aby toto nekonečné skúškové už skončilo.
Nakoniec je najdlhšie, aké vôbec môže byť, ale srdečne by ma nahnevalo, keby som pohorela na úplne poslednej skúške.

Každý však prokrastinujeme, či sa nám to páči, alebo nie.
Ja som sa dnes rozhodla, že si nakreslím novú profilovku. A s trochou šťastia možno aj header sem, keďže to tu plánujem prepackať.
A tak vznikol prvý, modrý "doodle" mňa, kráľovnej, s ktorým som ale nebola príliš spokojná.
Tak som sa teda pustila do druhého eliminujúc všetky problémy, ktoré sa mi na pôvodnom nepáčili.
A skončila som so svojim druhým, fialovým výsledkom.
Aj vy prokrastinujete takto "užitočne" ? :D

P.S.: príbeh za tým výrokom siaha ďaleko do mojej puberty, kedy som vyhlásila svoju "nezávislosť" a rozhodla som sa, že ak by som mala byť monarchom, nepáčilo by sa mi byť bezmocnou princeznou. Tento postoj ďalej nasledovalo pomenovanie môjho tumbleru Self-rescuing-princess. A preto zakaždým, keď si kreslím čosi na hlavu, skončím s korunkou a týmto citátom. Lebo princezné smrdia. 

Rodinné slávnosti č.3

Svatba môjho bratranca sa konala už pred pár mesiacmi, no z dôvodu môjho skúškového, ktoré sa tiahne od polovice novembra som niektoré fotografie doupravovala až teraz.
Tento fakt ma donútil si ich znova všetky prezrieť a trocha sa pousmiať.
Nie som zrovna svadbový typ. A našťastie ani nie som vo veku, kedy by som chodila na niekoľko svadieb ročne svojim kamarátom.
Nie, že by som proti nim niečo reálne mala, no nie som jedna z tých dievčat, čo si už ako malá vysnívala rozprávkovú svadbu. A takýto typ nie je ani môj bratranec so svojou manželkou, možno práve preto mi táto svadba prišla i milá.
... pravdou však je, že sa svadby nefotia najľahšie, keď vás niekto neustále nalieva alkoholom :D

Ako je to u vás so svadbami? Máte ich radi, vnímate ich ako veľkú party len s vašimi známymi, alebo beriete ako nutné zlo? 

Diary entry: Moja prvá ružová vec ever.

Už dávnejšie som písala, že mojou najmenej obľúbenou farbou je ružová.
Asi som sa nikdy necítila dosť ultražensky na to, aby som si ju obľúbila. Nieto ešte nosila na sebe.
Už odmala som dávala prednosť iným farbám a v mojich pubertálnych rokoch rebélie k nej môj odpor prekvital. Momentálne som s ňou v rovine jednoduchého ignorovania, kedy ja sa tvárim, že jej nie sú plné obchody a ona sa tvári, že o mňa ani nemá záujem.
Ružová mi nikdy nesadla a pochybujem, že v mojom živote niekedy zaujme dôležité miesto.
ALE.
Stalo sa.
A ja som si zaobstarala asi prvú ružovú vec ever (Pokiaľ nerátam cyklámenovú bundu na snowboard, ktorú som si vybrala kvôli mimozemšťanovi na kapucni a jedno cyklámenové tričko s lebkou, pretože mi v 14tich prišlo cool.) Je ružová, je ultra cute, ultra ženská a ultra pastelová.
Nová party hračka, ktorú som si "ukradla" z Lomo Ambasády-slash-Slowatchu

Nasleduje obvyklá otázka všetkých mojich známych:
-Nemáš tých fotoaparátov dosť?
- Nie, Shut up.

Ako som už dávnejšie povedala, rozhodne nie som nijakým bláznom do hračkárskych fotoaparátov a nie som ani ich odporcom. Potreba kompaktnejších a lacnejších fotoaparátov vyviera hlavne v mojej zvrátenej záľube fotiť akcie, na ktorých sa nachádzam. Záľube, ktorú môj telefón často životne nezvláda. Ak by som svoju zrkadlovku mala brať na každú party a akciu, na ktorú pôjdem, som si úplne istá, že niekde v strede roka by som jednoducho skončila bez nej. Táto malá hračka bola v mojej mysli už od minulého roku, kedy som ju mala zapožičanú na Retro v KC Dunaji. Zvláda to 72 záberov na jeden film, s bleskom je to použiteľné stále a ešte to vyzerá ako niečo, čo vyvrátili jednorožce. I like it.