Slováci na Panskú!

Dnes sme boli obzrieť nového Shtoora na Panskej. Cylindre a šálky viseli zo stropu, zo stien sa na nás pozeral Štúr akoby ho sám Warhol vytvoril ( čo by iste urobil, keby o jeho existencii vedel, však má nejaké tie Slovenské korene! :D ) Staré statívy teraz nosili lampy a v strede všetkej nádhery boli schody do ďalšej podobnej miestnosti. Oh la lá, podaril sa im :) Za zvukov jazzovej hudby sme si dopriali Domácu oranžádu, ľadový čaj, zázvorovú limonádu aj chai latté. Calwen neodolala a pažravo si samozrejme naordinovala karamelový cheesecake. A Plutvís nás všetkých poctila naším prvým sandwichom zo Shtoora - morka s horčicovomedovou omáčkou. Spapali sme jej to všetci. Tak :D

Štúrove portréty

Sandwich a Plutva v akcii

Sandwich a žráč číslo jeden, čiže ja :D

Majkl sa stal žráčom číslo 2

Šálky ako lampy. Good idea.

Šemka bola skôr ochutnávačom, než žráčom číslo 3

Recyklácia statívu

Dokonalý nápad :)

Morka s horčičovo medovou omáčkou :)

Človek sa prestane prezliekať za niekoho iného až vtedy, keď je sám so sebou úplne spokojný

...alebo ho to proste nebaví. A mňa sa prezliekať baví. Mám rada masky a kostýmy. Rada sa prezliekamza iné veci a mením identitu. A byť princeznou Leiou na narodeninovej oslave Miška alias Stormtroopera bolo...awesome :)

Leia a Yoda

Najsamúžasnejšiu tortu sme mu napiekli!

Mám lietajúci obláčik, ktorý ma zanesie kam len budem chcieť. A nebudme musieť platiť 90 eur za cestu do paríža. A 100 do Londýna. A Za cestu do Austrálie. A Tasmánie. A na Galapágy. A... no poroste nebudem :D On ma tam zavezie a ja sa nebudem musieť báť, že nejakého pilota už omrzel život. Ani teroristov, čo svojou mp3 odpália bombu v kufri. Lebo on ma ochráni. Bude si ma držať ako v bavlnke. A nepustí. Tak. Môžeš sa ísť strčiť, Arabela aj s celým svojím prsteňom, čo si mi nechcela dať.

Milý môj denníček

Tu to ide žiť, tu sa to ide hýbať. Tak. Lebo tu z toho idem urobiť fotoblog. Nie doslovne. Nie naozaj. Ale keď už to má byť môj denníček, tak nech je aj ilustrovaný. Knižky s obrázkami mám najradšej, predsa. (Niesom žiadne hovado nekultúrne, čo nečíta. To nie. Ale povedzme si to na rovinu, čo by bol malý princ bez ilustrácií? :D Mám rada básne, ktoré sám autor ilustroval. Milujem knihy, ku ktorým je mapa a okrem názvu a autora si často vyberám i podľa dizajnu obálky - naposledy ma dostal hard boiled wonderland so svojím minimalisticky premysleným lookom :)

čo sa teda so mnou stalo od posledného príspevku?

Vyfajčila som pár vodných fajok s krízou identity

Začalo sa obdobie, kedy chladené nápoje nahrádzajú čajíky. Začalo sa s handmade oranžádou a citronádou u Shtoora

Postihla ma hrozná desivá a hrôzyplná kolika :)

Zistila som, že to, čo búrka zničí tak ľahko nenarastie. Poučenie do života priamo z milých Tatier

Piekla som. Prvý pokus. Avantgardne kyselý. Ale zjedol sa s láskou celý.

Druhý pokus. Sladší. Opäť prekvapivo slávil úspech.

Opekala som. Seba. Špekačky. Chleba. Všetko

Lúčili sme sa s našou milovanou školičkou s dobrým i smutným pocitom, že najbližšie sa tam vrátime až na Maturity.

Týrala som sa Španielskou literatúrou - zosobneným zlom v papierovej verzii zaslaným na zem, aby mučil a týral. Aj sa mu to darilo.

Niečo by ma mohlo zožrať. Takto by sa žiaden ľudský jedinec nemal trápiť. Mor na všetky choroby, nech vedia, aké to je! :D Správne, Calwen leží v posteli pod miliónom perín, nemôže pomaly hýbať spodnou časťou tela pod ťarchou veľkej duchny z čias mojej prababičky a nadáva na všetko živé. Malebný stav, len čo je pravda.

Ešte aj ten čaj najprv chladne svinsky pomaly a zakaždým mi obarí jazyk, no tá príjemná teplota pominie za pár sekúnd. Neviem či doslovne, ale rozhodne to robí naschvál. Hovado.

Ani nedočiahnem na steny, aby som od nudy mohla obhrýzať steny. Krutý to životný údel. Môžem akurát pozerať von oknom, ako krásne praží slniečko na rozpálené telá okolo idúcich a potichu, alebo i nahlas vulgárne nadávať. Aj tak ma nik nepočuje. A ak by aj hej, môžem sa vyhovoriť na Turettov syndróm. Že už aj ten moje úbohé telíčko postihol.

Čítali ste už niekedy sebalútostnejší blog? Áno? Kde ? Kto ma predbehol? Tak som sa snažila! :D:D

Do you feel real?

Čo ma ubíja? Neodstatok času :D Fakt. Človek by si myslel, že by mal byť nadšený, keď má denníček plný zápiskov a plánov. A naozaj je to dokonalý pocit. Až na malý detail. Chcela by som si sadnúť a dorobiť tie dúhové náušnice, ktoré mám tak dlho rozrobené. Pohrabať sa v šatníku a vytriediť veci do Aukra, pretože by sa nejaké to voľné miesto a peniaze na nové okupovače tohto placu zišli. Chcela by som si len tak ľahnúť na trávu a nechať slniečko žiariť a kúpať ma v jeho prvých teplých jarných lúčoch ( čo zajtra urobím, aj keby ma to malo stáť nohu) a nechať sa opantávať jarnou únavou, ktorá ma dnes totálne dostala na seminári anglického jazyka. Hodinu a pol okna za triezva som nemala už naozaj dlho :) Chcela by som prebehnúť secondhandy a hlavne bazáry v snahe nájsť náhradníka môjho pošlého Zenitu. Chcela by som veľa vecí.

Prečo to píšem? Pretože práve teraz sedím oproti španielskej povojnovej poezii s tak depresívnymi námetmi, že mi z toho ide hlavu uťať a môj mozog pracuje simultánne na stovkách scenárov, ktoré by sa mi teraz páčili omnoho viac. Preto. :D

Divný pocit. Maximálne divný. Byť viac menej smutná bez dôvodu, pár dní v kuse, to sa mi fakt nestáva. Alebo sa to nestalo už naozaj dlho. Pri najmenšom. Už takmer rok som nepociťovala... toto. Nech je to čokoľvek. Kolobeh života. Asi. Znova sa ma zmocňuje panika, úzkosť a iracionálny strach, ktorý ide len sotva vysvetliť. Je zakorenený hlboko kdesi v mojej podstate prosiaci ma o útek, ktorý by bol tým najhorším riešením zo všetkých tých 358 čo ma napadajú. Pretože ho vlastne ani nechcem. Alebo si to aspoň myslím...

Často si rada nahováram, že som jednoduchá. Stačí mi maličkosť, ako dôvod na úsmev. Pár objatí denne na to, aby som bola šťastná. To čo si myslím, to i poviem a som si vedomá miliónov chýb v tom, čo hovorím i v tom, čo robím. Netajím sa ničím a nesnažím sa predstierať. Klamať sa len učím, navzdory tomu, že tajomstiev mám neúrekom. V podstate by ma nemalo byť ťažké pochopiť, pretože všetko, čo robím buď má nejaký význam,alebo ho totálne absentuje - čo je zrejmé na prvý pohľad. No napriek tomu sa sama v sebe nevyznám viac, než v ovládaní CNC strojov. Čo je možno trošku príliš obrazná metafora, ale dajme tomu...

Pretože... je číra nevďačnosť utekať. Číra hlúposť. Sebadešktrukčný, alebo naopak príliš sebazáchovný pud. Pravdepodobne akási absurdná kombinácia týchto vecí. Tichý hlások, ktorý sa nechce utíšiť. Hlások, ktorý nechce veriť tomu dlhotrvajúcemu pokoju. Viem ho i pomenovať. Zatrpknutosť, ktorá sa vo mne usídlila už tak dávno o sebe jasne dáva vedieť. Lebo tá jediná vo mne vie, že pekné veci končia a nič netrvá večne. Tá jediná vo mne neverí v šťastie trvajúce viac, ako pár dní. A akýmsi divným spôsobom sa ma snaží chrániť. Nemôžem povedať, že by sa jej to nedarilo. Môj pud sebazáchovy v tomto smere je temer nepriestrelný. Chladný ako kameň. Bohužiaľ. Bezcitná časť môjho charakteru, ktorá sa vyvinula skôr, než mohla na to mať skutočný dôvod. A i tak neopomenuteľná časť mňa, ktorú nechtiac dávam pocítiť každému.

Neutečiem. Zostanem. Naozaj. Pretože utiecť som sa už naučila. Ubližovať vraj viem. No zostať, keď ma desí akýsi neuchopiteľný, neviditeľný netvor sa stále ešte len učím.