Niečo by ma mohlo zožrať. Takto by sa žiaden ľudský jedinec nemal trápiť. Mor na všetky choroby, nech vedia, aké to je! :D Správne, Calwen leží v posteli pod miliónom perín, nemôže pomaly hýbať spodnou časťou tela pod ťarchou veľkej duchny z čias mojej prababičky a nadáva na všetko živé. Malebný stav, len čo je pravda.

Ešte aj ten čaj najprv chladne svinsky pomaly a zakaždým mi obarí jazyk, no tá príjemná teplota pominie za pár sekúnd. Neviem či doslovne, ale rozhodne to robí naschvál. Hovado.

Ani nedočiahnem na steny, aby som od nudy mohla obhrýzať steny. Krutý to životný údel. Môžem akurát pozerať von oknom, ako krásne praží slniečko na rozpálené telá okolo idúcich a potichu, alebo i nahlas vulgárne nadávať. Aj tak ma nik nepočuje. A ak by aj hej, môžem sa vyhovoriť na Turettov syndróm. Že už aj ten moje úbohé telíčko postihol.

Čítali ste už niekedy sebalútostnejší blog? Áno? Kde ? Kto ma predbehol? Tak som sa snažila! :D:D

Do you feel real?

Čo ma ubíja? Neodstatok času :D Fakt. Človek by si myslel, že by mal byť nadšený, keď má denníček plný zápiskov a plánov. A naozaj je to dokonalý pocit. Až na malý detail. Chcela by som si sadnúť a dorobiť tie dúhové náušnice, ktoré mám tak dlho rozrobené. Pohrabať sa v šatníku a vytriediť veci do Aukra, pretože by sa nejaké to voľné miesto a peniaze na nové okupovače tohto placu zišli. Chcela by som si len tak ľahnúť na trávu a nechať slniečko žiariť a kúpať ma v jeho prvých teplých jarných lúčoch ( čo zajtra urobím, aj keby ma to malo stáť nohu) a nechať sa opantávať jarnou únavou, ktorá ma dnes totálne dostala na seminári anglického jazyka. Hodinu a pol okna za triezva som nemala už naozaj dlho :) Chcela by som prebehnúť secondhandy a hlavne bazáry v snahe nájsť náhradníka môjho pošlého Zenitu. Chcela by som veľa vecí.

Prečo to píšem? Pretože práve teraz sedím oproti španielskej povojnovej poezii s tak depresívnymi námetmi, že mi z toho ide hlavu uťať a môj mozog pracuje simultánne na stovkách scenárov, ktoré by sa mi teraz páčili omnoho viac. Preto. :D

Divný pocit. Maximálne divný. Byť viac menej smutná bez dôvodu, pár dní v kuse, to sa mi fakt nestáva. Alebo sa to nestalo už naozaj dlho. Pri najmenšom. Už takmer rok som nepociťovala... toto. Nech je to čokoľvek. Kolobeh života. Asi. Znova sa ma zmocňuje panika, úzkosť a iracionálny strach, ktorý ide len sotva vysvetliť. Je zakorenený hlboko kdesi v mojej podstate prosiaci ma o útek, ktorý by bol tým najhorším riešením zo všetkých tých 358 čo ma napadajú. Pretože ho vlastne ani nechcem. Alebo si to aspoň myslím...

Často si rada nahováram, že som jednoduchá. Stačí mi maličkosť, ako dôvod na úsmev. Pár objatí denne na to, aby som bola šťastná. To čo si myslím, to i poviem a som si vedomá miliónov chýb v tom, čo hovorím i v tom, čo robím. Netajím sa ničím a nesnažím sa predstierať. Klamať sa len učím, navzdory tomu, že tajomstiev mám neúrekom. V podstate by ma nemalo byť ťažké pochopiť, pretože všetko, čo robím buď má nejaký význam,alebo ho totálne absentuje - čo je zrejmé na prvý pohľad. No napriek tomu sa sama v sebe nevyznám viac, než v ovládaní CNC strojov. Čo je možno trošku príliš obrazná metafora, ale dajme tomu...

Pretože... je číra nevďačnosť utekať. Číra hlúposť. Sebadešktrukčný, alebo naopak príliš sebazáchovný pud. Pravdepodobne akási absurdná kombinácia týchto vecí. Tichý hlások, ktorý sa nechce utíšiť. Hlások, ktorý nechce veriť tomu dlhotrvajúcemu pokoju. Viem ho i pomenovať. Zatrpknutosť, ktorá sa vo mne usídlila už tak dávno o sebe jasne dáva vedieť. Lebo tá jediná vo mne vie, že pekné veci končia a nič netrvá večne. Tá jediná vo mne neverí v šťastie trvajúce viac, ako pár dní. A akýmsi divným spôsobom sa ma snaží chrániť. Nemôžem povedať, že by sa jej to nedarilo. Môj pud sebazáchovy v tomto smere je temer nepriestrelný. Chladný ako kameň. Bohužiaľ. Bezcitná časť môjho charakteru, ktorá sa vyvinula skôr, než mohla na to mať skutočný dôvod. A i tak neopomenuteľná časť mňa, ktorú nechtiac dávam pocítiť každému.

Neutečiem. Zostanem. Naozaj. Pretože utiecť som sa už naučila. Ubližovať vraj viem. No zostať, keď ma desí akýsi neuchopiteľný, neviditeľný netvor sa stále ešte len učím.

Vánok prišiel, priniesol vône i chute.

Akosi som znova dostala chuť písať. Veľa. Aj keď som v poslednom čase presedlala na Tumblr (Blogger, milý zlatý, prepáč mi to :D) ktoré je naozaj perfektne vymyslené a pôsobí presne takú istú závislosť, akú Facebook náš každodenný, Ale predsalen na tej stránke človek vôbec nemá túžbu písať. Nieto ešte po slovensky. Je to blogová sieť založená na obrázkoch, niet preto divu. A dlhšie články po anglicky sa mi naozaj písať nechcú. Nie z dôvodu, že by som to nezvládla. Pravdepodobne áno. Ale preto,že by celá tá časť, kedy zo seba lejem písmenká a slová totálne plynulo a bez najmenšieho zaváhania, či snahy o premýšľanie, čo to vlastne píšem, zmizla. Pretože by som začala rozmýšľať nad tým, ako to napísať. Ako sa po anglicky povie slovo liať. A ako správne vyjadriť to, čo som práve chcela povedať. A čo to nakoniec bolo? Ani srnka netuší. Základ na písaní v rodnom jazyku, ktorý milujem, je to, že naozaj nikdy na začiatku netuším, čo zo mňa vypadne. A nijak to neovládam. Moje prstíky sa skrátka rozbehnú po klávesnici a ja sa spokojne usmievam na obrazovku kontrolujúc gramatické chyby, ktoré sa sem tam, časom objavia. Možno trošku častejšie sem tam. A možno nie až tak časom.

Vidíte, toto mi chýbalo. Len tak si písať. Nevidieť, že mám 36 milých followerov, ktorým to tam bude strašiť na dashboarde a ktorých to absolútne nezaujíma. Len tak si písať sama pre seba a dúfať, že aspoň taká Arty, alebo Mrkva sem možno zablúdi a usmeje sa, že čo sem zas Cal za kraviny písala. Tak nejak si to predstavujem :)

I just love to play with photoshop. But its a long time I did my last piece... And today I just  wanted to create something. I must say, its really not a masterpiece or what. And its really not what I wanted to do. Never mind :D 

I live in my nowhere land

This is my way to school. Way to anywhere. My way

Published with Blogger-droid v1.6.5

My Little Friend. He's a bit strange, but I really like him :P